Klavírna komorná tvorba Roberta Schumanna

Xénia Jarová

Osobnosť Roberta Schumanna zaberá v hudobno-historickom aj hudobno-filozofickom vývoji nezastupiteľné miesto. Skladateľ, kritik a človek celým životom a tvorbou angažovaný v dianí hudobného sveta svojej doby viedol svoje tvorivé kroky vznešenými ideami. Kompozíciou i hudobnou publicistikou a kritikou v Neue Zeitschrift für Musik sa aktívne sa snažil presadiť do spoločnosti pozitívne ľudské, umelecké, k hĺbke hudby a duchovným hodnotám vedúce myšlienky. Pre boj proti povrchnosti a za poetizáciu života Schumann ako 23-ročný založil fiktívny spolok Die Davidsbündler (Dávidovi spojenci). Ako jedno z mnohých vyznávali heslo „In jedem Falle, Jünglinge, schafft für’s Licht!“ (V každom prípade mladí, tvorte pre svetlo!). Tak aj Schumann sám tvoril pre svetlo hudobného obsahu a klavír sa v jeho dielach stal „hovorcom ideí“ 1

 

1  „Komorný“ ako typ a prejav v hudobnom materiáli

V spolupráci dvoch a viacerých nástrojov je možné definovať špecifiká komorného typu hudobného materiálu a diferencovať ich od typu virtuózneho či sólistického. Ich protipostavenie vyjadruje porovnanie v kľúčových bodoch.

virtuózny, sólistický komorný
koexistencia kooperácia
určujúce parametre nástroja určujúce parametre hudobného materiálu
faktúra nad štruktúrou štruktúra nad faktúrou
motívy nie sú nutne spoločné motívy ako sceľujúci prvok:a) exp. samostatneb) exp. prelamovanou technikou
sprievod najmä harmonickej a rytmickej funkcie sprievod motivicky infiltrovaný
sólový nástroj v popredí nástroje vyvážene diferencujú a striedajú svoje postavenie
výrazná línia a sprievod prepletené línie
dominuje jeden nástroj dominuje plastický organizmus diela
synchrón symbióza
monológ dialóg

 

2  R. Schumann a klavírna komorná hudba

Schumann pristúpil ku komornej tvorbe už ako autor všetkých ostatných žánrov v inštrumentálnej a vokálnej oblasti. V prvom životnom mládeneckom období sa venoval len klavírnej tvorbe. Po svadbe s Clarou Wieckovou v roku 1840 nastúpila symfonická a mimoriadne aktívna piesňová tvorba a až od roku 1842 zrelá komorná  kompozícia.

Než teda Schumann vykročil ku komorným dielam, vykryštalizovala sa jeho  špecifická klavírna faktúra a podoby klavírneho výrazu, komunikácia a spolupráca  vokálnej línie a klavíra i práca s širším inštrumentálnym aparátom. To všetko spoločne  sa zúročilo v komornej tvorbe koncentrovanosťou štruktúry a myšlienok, spevnosťou  línií, symfonickejšou zvukovou imagináciou pre väčšie obsadenia. A v neposlednom  rade umožnilo aj efektívnosť kompozičnej práce, diela vznikajú za krátky čas, autor je  schopný veľmi priamo dosiahnuť cieľ.  Schumann netvorí kompozície komorného typu kontinuálne. Po prvom aktívnom roku 1842 vzniklo v roku 1843 len Andante s variáciami a v nasledujúcom životnom období patrili komorným dielam roky 1847, 1849, 1851, 1853.

Autor komponuje v klasickej sonátovej i piesňovej forme a diela prepája do tradičného  sonátového cyklu alebo radí k sebe kontrastné charaktery. Skoršie diela sú v klavírnej faktúre priezračnejšie, neskoršie sú komplikovanejšie, hustejšie. Typickými znakmi sú motorický pohyb, výrazná rytmika, akcentovanosť, polylineárna štruktúra, vzletná melodika. Klavír je u Schumanna vyrovnaným inštrumentálnym partnerom. Jeho dôležité  postavenie autor zdôrazňuje častým uvádzaním nástroja ako prvého v komornom  zoskupení (napríklad Sonáta pre klavír a husle, Trio pre klavír, husle a violončelo atď).

Celkovo komorné dielo Roberta Schumanna predstavuje 20 skladieb. Z nich 3 sú  sláčikové kvartetá a 17 diel patrí do oblasti klavírnej komornej hry. V publikovanom súbornom diele editovanom Clarou Schumannovou po smrti  autora je 14 komorných diel. Ďalšími skladbami sú Andante a variácie H/K WoO 10,1 , ktoré boli publikované pôvodne v dodatku nie medzi komornými dielami,  Klavírny kvartet c mol H/K WoO 32, ktorý pravdepodobne manželka autora  nepovažovala za reprezentatívny kus majúci miesto medzi zrelými dielami a  Sonáta pre klavír a husle č.3 a mol H/K WoO 27, ktorá bola publikovaná až v roku 1956.

Komorná tvorba Roberta Schumanna reprezentuje charakteristické kvality jeho tvorby akými sú: literárne prepojenie (Märchenbilder pre klavír a violu op. 113  podľa Gedicht  Märchenbilder berlínskeho básnika Louis du Rieux), hudobno-ideovú symboliku (Märchenerzählungen op.132 vychádzajú zo spoločného motívu), prácu s detailom  subštruktúry, kontrapunktický štýl (dvojitá fuga v IV.časti Klavírneho kvintetu Es dur op.44 atď.).

Z hľadiska vývoja komorných diel R. Schumanna sa zásadnými javia konkrétne aspekty. Architektúra a tektonika skladieb sa vyvíja od ohraničených kontúr (Fantatstické kusy pre klavírne trio, 1842) cez organizmus (Fantastické kusy pre klarinet a klavír, 1849) k hĺbkovému prepojeniu (Sonáta pre klavír a husle č.2, 1851). Coda prechádza od prezentácie motivickej antitézy cez rekapituláciu ku konklúzii. Témy sa so samostatných jednotiek v prvých dielach stávajú v kompozíciách staršieho dáta komplexnejších pletivom. Až napokon smerujú v poslednom tvorivom období k exponovaniu tém a sekundárnych motívov v súbežných pásmach s ich následnou fragmentáciou a presúvaním medzi pásmami.

Pre nahliadanie na komornú tvorbu Schumanna ako celok a na vývoj komorných postupov sa javí byť mimoriadnym zdrojom úplne prvé komorné dielo autora, a síce Klavírne kvarteto c mol (1828-1829).

Keď Schumann prišiel v roku 1828 do Lipska študovať právo, zoznámil sa v univerzitnom prostredí s huslistom Johannom Friedrichom Täglichsbeckom (1808- 1862), študentom teológie a nadšeným violistom Christophom Soergelom a študentom medicíny a nadšeným violončelistom Christianom Gottlobom Glockom (svojim neskorším osobným lekárom). S týmito priateľmi si vytvorili klavírne kvarteto a stretávali sa na hudobných podvečeroch, kde spoločne hrávali a spoznávali tak hudobnú literatúru pre klavírne trio a klavírne kvarteto. Pri týchto stretnutiach boli ako poslucháči často prítomní významní členovia lipskej kultúrnej obce ako Friedrich Wieck (neskorší pedagóg a svokor Schumanna), Ernst August Carus, vydavateľ Heinrich Albert Probst a i.

Schumann sa rozhodol pre zoskupenie svojich priateľov napísať vlastné kvarteto. Pokúšal sa o skice ku Kvartetám B dur a A dur avšak koncentrovaná práca nastala až pri Kvartete c mol. Písal ho v období medzi novembrom 1828 a marcom 1829. Počas tvorby diela sa dozvedá o smrti Schuberta a do denníka si tento fakt zapisuje s komentárom “zdesenie” 2 . Prvá časť zaznela v interpretácii Schumannovho kvartetného krúžku 7. 2. 1829 a mala taký úspech, že ju v ten večer hrali až trikrát. Kompletné dielo zahrali prvý krát 21. 3. 1829. Stopa diela sa stráca až do roku 1974, kedy bol objavený jeho rukopis v Bonne. Na základe tohto bol Klavírny kvartet c mol vydaný vôbec prvý krát až 150 rokov po svojom vzniku, a to v roku 1979 v edícii Wolfganga Boettichera.

Dielo je obrazom mladej fantázie, zvukovej imaginácie, predznamenáva v motivických náznakoch mnohé špecifiká typickej klavírnej faktúry zrelého autora. Neopomenie ani schumannovský zmysel pre vtip v Menuette, zaľúbenie v polylineárnej štruktúre v Adagiu a “Davidsbündlerovské” naladenie boja za ideály v štvrtej časti. Architektúra diela pracuje aj na prepojení celku, téma z prvej časti sa objavuje v novom obsahovom kontexte vo štvrtej, rytmický motív štvrtej časti predznamená záver Tria a i. Za zmienku stojí, že Schumann sám si mimoriadne považoval Trio z druhej časti a pociťoval ho ako prvé vyjadrenie svojho osobného romantizmu. Slovenská premiéra Klavírneho kvarteta c mol zaznela 14. 10. 2016 v koncertnej sieni Dvorana VŠMU ako súčasť praktickej stránky doktorandského výskumu autorky textu.

Analýza štruktúry diela dopĺňa a zaokrúhľuje náhľad na komornosť Schumanna, na vývoj  postavenia a vzťahu nástrojov. Počiatočný univerzalizmus nástrojov v symfonickom zmysle slova (Klavírne kvarteto c mol; spoločné témy, bez výraznejšej špecifikácie nástrojov, bohato využité tutti) je nasledovaný zdôraznením postavením klavíra (Klavírne kvinteto a i.) a vyplynie v neskorých dielach k univerzalizmu nástrojov v komornom zmysle slova (komplexné exponovanie tém, nástrojová konverzácia…).

Špecifickou súčasťou oblasti klavírnej komornej tvorby sú klavírne party k sólovým sláčikovým dielam iných autorov. Prvým dielom tohto typu sú party k 6 sólovým husľovým sonátam a partitám BWV 1001-1006 J. S. Bacha (H/K WoO 2 = WoO 8). Schumann na nich pracoval medzi 30.decembrom 1852 a 5.februárom 1853 a hneď v roku 1853 boli publikované vo vydavateľstve Hartels. Hneď po vzniku týchto 6 klavírnych partov pristúpil Schumann s rovnakým zámerom k 6 sólovým violončelovým suitám a venoval im niekoľko dní medzi 19.februárom 1853 a 10.marcom 1853. Party k violončelovým suitám však neboli kompletne publikované. Zaujímavou zmienkou o tomto diele sú záznamy z 31.decembra 1853 a 1.januára 1854, kedy Schumann píše, že spolu s Christianom Reimersom doma tieto diela „muzicírovali“ 3. Záverečným dielom z tejto oblasti sú klavírne party k 24 sólovým capriciam N.Paganiniho (iniciované Ferdinandom Davidom). Od svojho vzniku na prelome rokov 1853/54 čakali na vydanie až do roku 1941.

 

3  Texty R. Schumanna

Prostredníctvom Neue Zeitschrift für Musik R.Schumann aktívne a so záujmom literárne komentoval hudobné dianie. Žáner kritického článku posunul od faktického konštatovania k angažovanému zobrazovaniu. Citlivým a invenčným vyjadrovacím prístupom, mnohosťou a bohatosťou metafor, oddanosťou umeleckým a poetickým hodnotám s úmernou ale nezanedbateľnou dávkou vtipu vytváral pútavé čítanie o dielach, koncertoch, osobnostiach. Hodnotením kvalít a špecifík konkrétnych kompozícií odkryl aspekty hudobného materiálu, ktoré považoval za dôležité a zanechal tým dnešnému čitateľovi náčrt niektorých svojich autorských zásad.

V recenziách komorných diel nachádzame pre tento žáner esenciálny opis:

„…klavirista a jeho sprevádzajúci, rozumejúci priatelia…“ 4

Dokonale vystihuje základnú zásadu komornej hry, a síce rovnocenné partnerstvo a kooperáciu spoluhráčov vzájomne sa v znení kontaktujúcich, celkovú hudobnú štruktúru vnímajúcich, spoločne súznejúcich.

Nie bez vtipu sa o klavírnej faktúre a nevyhnutnosti jej výrazovej účinnosti a výstižnosti vyjadruje aj v tomto zmysle:

„…najťažšie, čo môže napísať človek, ktorý ovláda dobre klaviatúru, bude vždy omnoho ľahšie, než to čo píše amatér…“ 5

Ďalej v článkoch vyzdvihuje:

                                               výstavbu, víťazstvo nad formou

                                               vhodné a organické prepojenie

                                               farebnú odlíšenosť častí cyklu

                                               originalitu myšlienok

                                               vypracovanie kantilény a tematickú prácu

                                               kvalitu harmónie, melódie

                                               „ovinutie“ kontrapunktu

                                               muzikálnosť 6

a výrazne kritizuje:

            nevypracovaný harmonický plán

            nekonzistentné harmonické prechody 7

 

V porovnaní týchto priamych Schumannových vyjadrení s vyššie uvedeným náčrtom špecifík komorného žánru vystupujú do popredia mnohé paralely. “Víťazstvo nad formou” sa prelína s formuláciami o určujúcich parametroch hudobného materiálu či nadradenia štruktúry nad faktúrou, organické prepojenie” s charakteristikou prepletených línii a dominancie plastického organizmu diela a pod.

Výnimočným zdrojom priamych informácií sú Tagebücher a Haushaltsbücher, teda domáce pracovné a rodinné denníky  mladého Schumanna a neskôr spoločne manželov Schumannových. Môžeme v nich sledovať cestu tvorby jednotlivých diel, spoznať životné okolnosti v čase ich vzniku a bezprostredné umelecké dojmy. Umožňujú s presnosťou často aj na dni precizovanie údajov o období tvorby, o publikovaní, o premiérovom koncertnom uvedení i ďalších uvedeniach za života autora.

Z týchto prameňov je možné kompletizovať náhľad na vznik diela napríklad v tomto rozsahu podrobností:

September 1842 bol pre manželov Schumannových obdobím životných kontrastov. Prežili narodenie dcéry, jej ťažké ochorenie i šťastné uzdravenie, oslávili Clarine narodeniny i druhé výročie svadby. Po týchto udalostiach Clara spoločného denníka zaznamenala: „Nun ist Ruhe bei uns eingetreten! ich will sie benutzen meiner Kunst und den bei den lieben Meinigen wieder einmal recht in Ruhe zu leben.“ 8 Rodinné a partnerské šťastie aj obavy o dieťa v blízkosti smrti sa odzrkadlili v tvorbe nového diela, kedy sa životný optimizmus a mladícka energia stretávajú so smútočným pochodom.

Klavírny kvintet op.44 je dedikovaný Clare Schumannovej a vznikol v krátkom období medzi 23.septembrom a 12.októbrom 1842.

  1. 9. 1842 – „Anflug zu einem Quintett.“
  2. 9. 1842 – „Erster Satz des Quintetts fertig.“
  3. 9. 1842 – „Am Quintett gearbeitet.“
  4. 9. 1842 – „Fleißig am Quintett.“
  5. 9. 1842 – „Sehr fleißig und glücklich am Quintett.“
  6. 9. 1842 – „Ziemlich fertig mit dem Quintett.“
  7. 10. 1842 – „Angefangen am Quintett zu schreiben.“
  8. 10. 1842 – „Mein Quintett fertig aufgeschrieben.“ 9

Medzi súkromným a verejným predvedením urobil Schumann niekoľko revíznych zásahov v 2. a 3. časti a pridal druhé trio v 3.časti.

2.1.1843 – „Correcturen am Quintett“ 10

Prvé súkromné uvedenie sa konalo 6.decembra 1842 v Lipsku domácom salóne Henrietty a Carla Voigt. Pôvodne mala klavírny part interpertovať Clara, avšak pre ochorenie ju zastúpil Felix Mendelssohn-Bartholdy. Verejná premiéra 8.januára 1843 počas Musikalischer Morgenunterhaltung v Lipskom Gewandhaus už prebehla za účasti Clary za klavírom.

 

4  Chronologický súpis klavírnych komorných diel R.Schumanna

Klavírny kvartet c mol WoO 32 (1829)

Klavírny kvintet Es dur op. 44 (23.9.-16.10.1842)

Klavírny kvartet Es dur op. 47 (október-november 1842)

Fantastické kusy pre klavírne trio op. 88 (1842)

Andante a variácie pre 2 klavíry, 2 violončelá a lesný roh WoO 10 (1843)

Trio pre klavír, husle a violončelo č.1 d mol op. 63 (1847)

Trio pre klavír, husle a violončelo č.2 F dur op. 80(26.9.-1.11.1847)

Fantastické kusy pre klarinet (vl/vcl) a klavír op. 73 (11.-15.2.1849)

Adagio and Allegro pre lesný roh (vl/vcl) a klavír op. 70  (14.–17.2.1849)

5 kusov v národnom tóne pre violončelo a klavír op. 102 (13.-17.4.1849)

Tri Romance pre hoboj (vl/cl) a klavír op. 94  (7.-12.12.1849)

Märchenbilder pre klavír a violu op. 113 (1.- 4.3.1851)

Sonáta pre klavír a husle č.1 a mol op. 105 (12.-16.9.1851)

Trio pre klavír, husle a violončelo č.3 g mol op. 110 (2.-9.10.1851)

Sonáta pre klavír a husle č.2 d mol op. 121 (26.10.- 2.11.1851)

Märchenerzählungen pre klarinet, violu a klavír op. 132 (9.-11.10.1853)

Sonáta pre klavír a husle č.3 a mol WoO 27 (21.10-1.11. 1853)

úpravy:

6 Sonát pre husle J.S.Bacha H/K WoO 2 = WoO 8 (30.12.1852-5.2.1853)

6 Suít pre violončelo J.S.Bacha (19.2.1853-10.3.1853, čiastočne stratené)

24 Capricií N.Paganiniho (21.10.1853-1854)

Dasa