Lenka Fišerová
Úvod
Anton Zimmermann (1741 – 1781) patrí k popredným predstaviteľom hudby klasicizmu na území dnešného Slovenska. Narodil sa v obci Široká Niva (Breitenau) a o jeho živote pred príchodom do Prešporka – dnešnej Bratislavy – v 70. rokoch sa vie v súčasnosti stále pomerne málo. V hlavnom meste uhorskej časti Habsburskej monarchie pôsobil takmer celý čas v šľachtickej kapele uhorského prímasa – kardinála Josepha Batthyánya [ďalej Jozef Baťáň] na poste kapelníka telesa. Zabezpečoval všetky hudobné produkcie, komponoval nové diela a je pravdepodobné, že príležitostne vypomáhal aj ako hudobník v kapele. Popri tom sa dlhodobo uchádzal aj o miesto organistu v Katedrále sv. Martina, ktoré sa mu podarilo získať až v roku 1780. V tejto funkcii však pôsobil iba krátko, keďže na jeseň v roku 1781 nečakane zomiera vo veku nedožitých 40 rokov.
V súčasnosti je evidovaných približne 270 Zimmermannových kompozícií. 1 Skladateľ v tvorbe načrel do všetkých dobových žánrových oblastí hudby. Nájdeme v nej inštrumentálne, tak aj vokálne a vokálno-inštrumentálne kompozície spadajúce účelom použitia do sfér koncertnej, chrámovej a scénickej hudby. Hudobno-dramatický scénický odkaz Antona Zimmermanna je pomerne skromný z hľadiska svojej kvantity, no mimoriadne významný svojou umeleckou kvalitou. Celkovo ho činí päť diel: hudba k dráme Die Wilden, melodrámy Andromeda a Perzeus a Zelmor a Ermide, singspiel Narcisse et Pierre 2 a trúchlohra Hermanns Traum. 3 Medzi absolútnu špičku môžeme nepochybne zaradiť práve melodrámu Andromeda a Perzeus. Nad ostatnými hudobno-dramatickými opusmi skladateľa vyniká nielen bohatou inštrumentáciou, ale i premyslenou vnútornou výstavbou a na dobové pomery aj odvážnou harmóniou. Všetky parametre diela sú dokonale vyvážené a kompozícia sa tak stáva poslucháčsky mimoriadne atraktívnou. V štúdii sme sa zamerali na štyri najvýraznejšie harmonické postupy, akými skladateľ v predmetnej melodráme buduje dramatizmus.
Komentár k literatúre
Štúdia nadväzuje na doteraz publikované texty pojednávajúce o Zimmermannovom kompozičnom jazyku. Vzhľadom na to, že melodráma je špecifický typ hudobného divadla, v ktorom sa spája deklamovaný text s inštrumentálnou hudbou, a berúc do úvahy skutočnosť, že analýze samotných hudobno-dramatických diel sa v svojich publikáciách venovali iba dvaja autori, rozšírili sme okruh literatúry aj o texty skúmajúce Zimmermannove inštrumentálne diela.
Chronologicky najstaršou a zároveň jednou z najdôležitejších prác pre náš výskum je dizertačná práca Dirka Richerdta s názvom Studien zum Wort-Ton Verhältnis im deutschen Bühnen-melodrama. Darstellung seiner Geschichte von 1770 bis 1820. 4 Centrálnou témou je otázka melodrámy a jej podôb na konci 18. storočia a prvých desaťročiach 19. storočia. Práca je rozdelená na dva celky. Prvý je zameraný historiograficky a na podklade situácie viacerých európskych krajín vysvetľuje podmienky vzniku a ďalší vývoj melodrámy. Druhý celok venuje Richerdt rozsiahlym pramenným štúdiám, z jeho pohľadu kľúčových diel európskych skladateľov konca 18. storočia. V našom bádaní je najpodstatnejšia práve podkapitola o dvoch dielach Antona Zimmermanna, Andromeda a Perzeus a Zelmor a Ermide, ktoré autor stručne, ale exaktne analyzuje z hľadiska libreta, vzťahu hudby a textu, inštrumentácie a motivicko-tematickej práce.
Druhou prácou priamo pojednávajúcou o hudobno-dramatických dielach Antona Zimmermanna je štúdia Ľudmily Michalkovej Tradícia a inovácia v koncepte hudobnodramatických kompozícií Antona Zimmermanna. 5 V našom prostredí sa doteraz ako jediná zaoberala týmito opusmi aj z analytického hľadiska. Vzhľadom k povahe textu veľmi koncízne odpovedá aj na terminologickú otázku melodrámy, reflektujúc tak najnovšie názory a dostupné informácie. Ďalej prináša prepracovanú typológiu Zimmermannových hudobno-dramatických diel, ktorá sa odlišuje od pomerne paušálneho rozdelenia u Múdrej. Michalkovej hlavným zameraním je však porovnanie dvoch Zimmermannových melodrám – Andromeda a Perzeus a Zelmor a Ermide – z hľadiska ich štýlu, hudobno-kompozičnej formy, tematizmu, a v neposlednom rade ich nadväznosť či inovatívnosť v pohľade na Zimmermannov inšpiračný zdroj – Bendove melodrámy. Prichádza k rezultátom, že pokiaľ Andromeda a Perzeus vykazuje typické znaky bendovského konceptu, Zelmor a Ermide sa posúva ďalej, Bendov prístup prekonáva a prináša nové spracovania v aspektoch použitých kompozičných foriem. Michalková však podotýka, že napriek tradičným názvom foriem vyskytujúcim sa v partitúre, spomeňme napríklad air, recitatív či romanca, sa neprejavujú v svojej originálnej podobe, ale v osobitej, vhodne prispôsobenej potrebám melodrámy.
V otázke Zimmermannovho kompozičného jazyka v jeho inštrumentálnych dielach spomeňme štúdiu Pétera Halásza, v ktorej autor prináša analytický pohľad na skladateľove vybrané symfonické diela pochádzajúce z hudobnej zbierky v Eisenstadte. Symfónie hodnotí z historiografického stanoviska, podľa doby a okolností vzniku, v prípade niektorých aj vydania tlačou, ďalej posudzuje formovo-štrukturálne aspekty, predovšetkým komparačnou metódou jednotlivých kompozícií, a v neposlednom rade tiež inštrumentáciu opusov. 6
Eva Ferková v štúdii Vydané symfónie Antona Zimmermanna v kontexte raných Haydnových symfónií prináša podrobný formový a tematický rozbor mikro- a makroštruktúry dovtedy vydaných Zimmermannových symfónií, konkrétne Symfónie AZ I/1: C1 (Sinfonia militaris), Symfónie AZ I/1: G3 (Sinfonia pastoralis) a Symfónie AZ I/1: E1. V prvej menovanej nachádza paralely so Symfóniami č. 9 C dur, č. 14 A dur a č. 38 C dur Josepha Haydna. Týkajú sa predovšetkým motívov prítomných v hlavnej téme, melodicko-harmonického a rytmického priebehu v jednotlivých častiach a taktiež použitej inštrumentácie. 7
Kritická edícia Róberta Šebestu Serenata affettuosa per La quaresima obsahuje úvodnú štúdiu, predstavujúcu ďalší hodnotný príspevok ku kompozičnému jazyku skladateľa v oblasti inštrumentálnej hudby. Autor v ňom sleduje okolnosti vzniku diela, podobu cyklickej formy, vnútornú štruktúru a inštrumentáciu opusu. 8
Róbert Šebesta sa skladateľským odkazom Zimmermanna zaoberal aj v štúdii Partity Antona Zimmermanna v kontexte prešporskej Harmoniemusik. 9 Kým v úvode štúdie predstavuje fungovanie populárnych formácií dychových nástrojov Harmoniemusik vo vtedajšom Prešporku a ilustruje jej výskyt v kapele Jozefa Baťáňa, v nasledujúcej časti sa venuje stručným výsledkom pramenného výskumu k piatim zachovaným Partitám, ktoré Zimmermann pre toto zoskupenie napísal. Partity ďalej podrobuje hĺbkovej analýze z pohľadu nástrojového obsadenia, výberu tónin a veľmi podrobnej štrukturálnej analýze diel, ktorých výsledkom je sumarizácia znakov kompozičného štýlu skladateľa.
V neposlednom rade prispieva do okruhu prác pojednávajúcich o kompozičnom jazyku Antona Zimmermanna Karolína Latková, rod. Miháliková, prostredníctvom diplomovej práce Anton Zimmermann: Symfónia B dur AZ I/1: B4 – rekonštrukcia notového textu a analýza diela. K trom známym symfóniám pridáva ďalšiu, doteraz nevydanú Symfóniu B dur AZ I/1: B4. Autorka prináša okrem náročnej rekonštrukcie opusu – digitalizovania pramenného materiálu, korekcie chýb a dokomponovania zápisu – aj rozsiahly analytický rozbor diela, zahŕňajúci ako hodnotenie inštrumentácie, úlohy a náročnosť partov jednotlivých nástrojov a nástrojových skupín, tak aj tektonickú výstavbu skladby. Taktiež posudzuje mieru invencie a s ňou spojené kompozičné špecifiká typické pre túto symfóniu. 10
Melodráma Andromeda a Perzeus
Melodráma Andromeda a Perzeus patrí k opusom, ktoré Anton Zimmermann skomponoval v poslednom období svojho krátkeho života. V súčasnosti nie je známy presný dátum dokončenia diela a časový rámec poskytujú iba dve jeho premiéry. Súkromná sa uskutočnila 28. októbra 1780 na zámku Schlosshof, toho času letného sídla panovníčky Márie Terézie, ktorá sa osobne na predstavení zúčastnila. V nasledujúcom roku sa konala verejná premiéra melodrámy vo viedenskom Hofburgtheater. 11
Libreto napísal prešporský rodák a Zimmermannov súčasník Wolfgang von Kempelen (1734 – 1804). Dej je založený na krátkom výseku z antického mýtu o hrdinovi Perzeovi. Radi by sme však upriamili pozornosť na fakt, že Perzeus nie je centrálnou postavou, na ktorej príbeh stojí. Kempelen zveril túto rolu Andromede, dcére etiópskeho kráľa Kefeusa a jeho manželky Kasiopey, a lyrickú stránku príbehu vybudoval na jej bohatom vnútornom prežívaním a trápení nad osudom. Zimmermann rozčlenil svoju melodrámu na Ouverturu a šesť výstupov. V prvom výstupe sa objavujú postavy Kasiopey a Veľkňaza, ktorí počas slávnosti obetovania Andromedy čiastočne osvetľujú udalosti odohrávajúce sa bezprostredne pred začiatkom samotného diela. Druhý výstup patrí Andromede, ktorú pripútali k skale pri jaskyni morskej príšery ako obeť bohom za neposlušnosť a pýchu jej matky, vystatujúcej sa, že sa krásou rovná božským Nereidám. V treťom výstupe na scénu prichádza Perzeus a v interakcii s Andromedou sa poslucháč dozvedá podrobnosti trestu. Perzeus sa ju rozhodne zachrániť a odchádza bojovať s morskou príšerou. Andromeda, opäť sama, v štvrtom výstupe hĺba nad stretnutím s Perzeom a strachuje sa o život svojho potenciálneho záchrancu. Ten však v piatom obraze nad obludou zvíťazí, triumfálne sa vracia a vyslobodzuje Andromedu z pút. Šiesty výstup sa odohráva na kráľovskom dvore, rodičia Kefeus a Kasiopea ďakujú Perzeovi za záchranu dcéry, ustanovujú oboch za nových vládcov a ľud volá na slávu mladému páru.
Hudobne je melodráma postavená na striedaní úsekov deklamovaného textu s hudobnými inštrumentálnymi medzivetami. Medzivety sú rôzneho rozsahu, avšak pri analýze sme dospeli k presvedčeniu, že pri dramaticky vyhrotených dejových momentoch sa vyskytujú rozsiahlejšie hudobné úseky, a naopak, keď rozprávanie potrebuje plynúť dopredu, medzivety sa skrátia na úplné minimum jedného, dvoch alebo troch taktov.
Rukopisné pramene partitúr sú uložené v niekoľkých európskych zbierkach. V Hudobnom archíve Českého múzea hudby pod signatúrou XLI C 321 sa podľa Múdrej nachádza autograf samotného skladateľa. 12 V našom skúmaní sme však dôkaz tohto tvrdenia nenašli, nakoľko v prameni chýba predná strana s údajným podpisom autora. Ďalším rukopisom je odpis partitúry s predpokladanou dobou vzniku medzi rokmi 1781 – 1785, vyhotovený Zimmermannovým umeleckým kolegom Johannom Matthiasom Spergerom, ktorý sa nachádza v Hudobnej zbierke Landesbibliothek Mecklenburg-Vorpommern Günther Uecker v Schwerine pod signatúrou Mus 5811. 13 Vďaka jeho výbornej čitateľnosti ho používame na demonštráciu notových ukážok v štúdii. Tretím prameňom, ktorý sme k bádaniu získali, je odpis partitúry od Henriho Louisa von Spengela (1775 – 1865) s datovaním približne z 30. rokov 19. storočia. Partitúra s názvom Perseus und Andromeda sa nachádza v Bayerische Staatsbibliothek, Musikabteilung (D-Mbs) v Mníchove pod signatúrou Mus.ms. 1813. Prekvapivým faktom je, že autor uvedený na úvodnej strane je Friedrich Wilhelm Heinrich Benda (1745 – 1814). Podľa analýzy Dirka Richerdta 14 i nášho vlastného výskumu je však toto dielo Zimmermannovou melodrámou so zanedbateľnými zmenami v inštrumentácii, či obsadení postáv. Prameň sa nenachádza v Tematickom katalógu Dariny Múdrej a doteraz nebol na našom území evidovaný.
Polarita dur – mol
Anton Zimmermann vo svojich inštrumentálnych dielach zväčša využíva durové tóniny a jednoduchší harmonický pôdorys. Sústreďuje sa najmä na prvý, štvrtý a piaty stupeň tónin s príslušnými hlavnými harmonickými funkciami (tóniku, subdominantu a dominantu), teda sa dá hovoriť o pomerne priamočiarych kadenčných postupoch. Aj na základe už spomínanej literatúry je možné konštatovať, že väčšina Zimmermannových inštrumentálnych diel nepatrí k harmonicky najoriginálnejším počinom. Situácia sa však zásadne mení pri pohľade na jeho hudobno-dramatickú tvorbu. Melodráma Andromeda a Perzeus vykazuje nevšednú harmonickú invenciu, takmer nevídanú v iných autorových opusoch. Našou prvotnou hypotézou teda je, že takáto bohatá a originálna harmónia je dôsledkom nového kompozičného žánru, ktorý skladateľ začal pestovať. Samotné libreto totiž vykazuje po obsahovej stránke veľkú mieru dramatizmu a nabáda aj ku kreativite pri zhudobnení.
Jedným z prvých a zásadných harmonických idiómov, typických pre melodrámu Andromeda a Perzeus, je polarita dur a mol tónin. Predstavenie rovnakého motivického materiálu v dvoch charakteroch, najprv v durovom, potom v molovom, dáva skladateľovi priestor na vykreslenie rýchleho striedania nálad, zjavných v texte libreta melodrámy. S tým priamo súviselo aj využívanie dobovej teórie afektových charakteristík jednotlivých tónin. Zimmermann prvýkrát predstavuje tento harmonický idióm už v Ouverture diela.
Úvodná časť s pôdorysom malej trojdielnej formy s reprízou a – b – a‘ svojou povahou a charakterom spočiatku nenaznačuje drámu. Zimmermann navodzuje pokojnú, elegickú a nekonfliktnú atmosféru predpísaním durovej tóniny F dur. Výber tóniny sa môže javiť ako pomerne prekvapivý krok. Podľa dobovej teórie o charakteristike tónin, F dur rozhodne ani v najmenšom nenaznačuje drámu, ktorou sa má toto dielo vyznačovať. Podľa Johanna Matthesona predstavuje daná tónina: „veľkodušnosť, istotu, pevnosť, lásku, silu, ľahkosť; dokáže najlepšie vykresliť počestnosť“. 15
Prvé štyri takty malého a dielu sú založené na motíve klesajúcich rozložených akordov, predstavenom vo violách a base, a následnej imitácii v prvých husliach (obrázok č. 1).
Obrázok č. 1: A. Zimmermann: Andromeda und Perseus, melodráma; Ouvertura, s. 3, odpis partitúry 16
Synkopový rytmus a prenesenie ťažiska na ľahkú dobu s prekvapivým akcentom v poslednom takte je jediným náznakom dramatického afektu v inak bezstarostnom úvode. Bezproblémovosť tohto „klasicistického“ štvortaktia narúša z výrazového hľadiska tóninový skok do rovnomennej tóniny f mol (obrázok č. 2), v ktorej sa v nasledujúcich štyroch taktoch motív opakuje.
Obrázok č. 2: A. Zimmermann: Andromeda und Perseus, melodráma; Ouvertura, s. 4, odpis partitúry 17
Takáto zmena tónorodu a spochybnenie východiskovej tóniny hneď na začiatku diela svedčí o progresivite Zimmermannovho kompozičného myslenia. Zároveň tak pomerne jednoduchým a prirodzeným spôsobom pripravuje poslucháča na široké spektrum emočných stavov melodrámy. Pre pochopenie tohto tonálneho plánu je potrebné porozumieť nielen dejovej línii samotného príbehu, ale aj charakteristike tónin. Preto nás azda neprekvapí, že f mol, popisovaný Matthesonom ako: „strach srdca; odovzdane a mierne, ale tiež hlboko a ťažko; pochybnosť; produkuje určitú čiernu melanchóliu a zúfalstvo, ponára poslucháčov do ‚šedivosti‘ a vytvára v nich pocit mrazenia“, 18 významne anticipuje atmosféru i konflikty melodrámy. Christian Schubart v svojich Ideen zu einer Ästhetik der Tonkunst rozširuje emočnú bázu tóniny o ďalšie atribúty ako: „hlboká melanchólia, depresia, malátnosť, túžba po smrti“. 19 Polaritou dur – mol a afektovými charakteristikami oboch tónin sú zobrazované emočné protiklady hlavných protagonistov príbehu i dej samotný. Rovnako aj ukončenie malého a dielu mimotonálnym dominantným septakordom Es7 k durovému šiestemu stupňu a zároveň paralelnej stupnici k f mol je symptómom vyššie popísanej dur – molovej ambivalencie.
Harmonické kadencie neústiace do asociovaných centier
Ďalší z výrazných harmonických idiómov prichádza taktiež v Ouverture v štrnástom takte (obrázok č. 3). Je ním kadenčný postup, ktorý ale nevyústi do asociovaného centra. Logickým predpokladom funkčného sledu (-)S – DT – D7 (akordicky ide o subdominantnú funkciu b mol, dominanttoniku As dur a dominantný septakord Es7) je jeho ukončenie na tónike – As dur. V rámci použitej funkcie dominantného septakordu k tomu melodicky navádza trilok v prvých husliach na siedmom citlivom tóne g a harmonicky zas dominantný tón es v base. Postup síce vyústi do tónu As v sopráne, avšak nejde o základný tón tóniky, ale septimu akordu: b-d-f-as. Bas sa taktiež nezavŕši kvintovým skokom na základný tón, ale postúpi sekundovým krokom na tón f. V kadencii, ako by mohol naznačovať bas, sa dokonca neobjaví ani šiesty stupeň – akord f mol.
Zimmermann sa sofistikovaným spôsobom vyhne aj alternatívnemu klamnému záveru a prekvapujúco postupuje na B7 v obrate terckvartakordu, ktorý plní úlohu mimotonálnej dominanty k dominante v As dur. Spomínaný harmonický spoj je z pohľadu vedenia krajných hlasov plynulý práve vďaka tomu, že soprán aj bas postúpia v rámci existujúcej diatoniky na vedľajšie tóny, a navyše predstavuje aj elegantné riešenie prehodnotenia ich funkčnosti a začlenenie do nových nečakaných akordických útvarov. Odďaľovanie očakávaného centra však napokon po troch opakovaniach postupu z B4/3 do Es7 predsa len vyústi do tóniky (As dur).
Obrázok č. 3: A. Zimmermann: Andromeda und Perseus, melodráma; Ouvertura, s. 6 – 7, odpis partitúry 20
Nadštandardný výskyt zmenšeno-zmenšených septakordov
Prudké zmeny emočných stavov v melodráme sa odrážajú aj v rýchlych harmonických zvratoch. Najjednoduchším harmonickým postupom na dosiahnutie želaného efektu je pridávanie septimového tónu ku kvintakordom, čím sa potláča príslušnosť k tonálnemu centru a proces sa chromatizuje. Na rozdiel od inštrumentálnej tvorby, kde sa Zimmermann prikláňa skôr k durovo-malým, funkčne dominantným septakordom, využíva v melodráme najmä zmenšeno-zmenšené septakordy siedmeho stupňa, ktoré majú vďaka ich väčšej disonantnosti aj silnejší dramatický náboj. Príklad na takéto použitie nachádzame v Ouverture po pasáži analyzovanej v predošlom texte. Zimmermann po kadencii ústiacej do tóniky As dur dlho nezotrvá na štandardnom kvintakorde. Pridaním septimy Ges mení jeho stavbu na As7 a pokračuje k akordu Des dur v obrate kvartsextakordu nad ostinátnym basovým tónom as. V ďalšom harmonickom priebehu zaujímavo pracuje s basovým postupom: as-a-b-h-c, akousi reminiscenciou barokovej chromatickej rétorickej figúry passus duriusculus. Nad basom sa vystrieda sekvenčný harmonický sled: Des6/4 – zm. a7 – B6/4 – B7 – Es6/4 – zm. h7 – C (obrázok č. 4). Funkčne ide o vzťahy mimotonálnych dominánt V. stupňa a modifikovaných dominánt VII. stupňa k ich dočasným miestotonikám. Týmto postupom Zimmermann dočasne znejasňuje tonálne centrum a celková harmónia je v tomto úseku oveľa nestabilnejšia ako inde. Dodajme, že chromaticky postupujúci bas poskytuje skladateľovi možnosť rozvinúť zložitejšiu harmonickú progresiu, ktorou moduluje do terciovo vzdialenej tóniny C dur. Vzhľadom na vývojové štádium harmónie v čase vzniku diela sa jedná o vyspelý tonálny proces, typický skôr pre hudbu 19. storočia. Navyše môžeme tvrdiť, že takéto postupy sa v autorovej inštrumentálnej tvorbe vyskytujú mimoriadne zriedkavo.
Obrázok č. 4: A. Zimmermann: Andromeda und Perseus, melodráma; Ouvertura, s. 7 – 8, odpis partitúry 21
Aj v ďalšom priebehu skladby, osemtaktovom rozšírení a zároveň vrchole stredného b dielu trojdielnej Ouvertury, sa uplatňuje podobný akordický sled. Melodicky ide o sekvenčný postup stupnicových behov, ktoré svojou virtuóznosťou pripomínajú tirády vo francúzskych ouvertúrach. Klesajúca basová línia: c-b-a-fis-g-e-f-h-c, tvorí základnú bázu pre sled akordov: C – C2 – F6 – D6/5 – g – C6/5 – F – zm. h7 – C, v pozadí tušíme spoločné tonálne centrum F dur (obrázok č. 5).
Obrázok č. 5: A. Zimmermann: Andromeda und Perseus, melodráma; Ouvertura, s. 8 – 9, odpis partitúry 22
Ďalší mimoriadne exaktný príklad nachádzame v prvom výstupe počas krátkeho náhlivého dialógu medzi Kasiopeou – Andromedinou matkou a Veľkňazom. Po štyroch hudobných medzivetách, vystavaných zo samých molových dočasných tonálnych centier – f mol, b mol a as mol, rozvinul Zimmermann v poslednej piatej medzivete harmonický idióm zmenšeno-zmenšených septakordov naplno. Séria klesajúcich zmenšeno-zmenšených septakordov (so začiatočnými tónmi g, e, h a fis) vyústi do akordu G dur, ktorý je zároveň jediným durovým akordom uzatvárajúcim tieto medzivety (obrázok č. 6).
Obrázok č. 6: A. Zimmermann: Andromeda und Perseus, melodráma; prvý výstup, s. 28, odpis partitúry 23
Modulácia v terciovej príbuznosti
Posledným príkladom demonštrujúcim Zimmermannovu pozoruhodnú harmonickú prácu v melodráme je výskyt viacerých prekvapivých modulácií. Za všetky uveďme ako prototyp moduláciu v terciovej príbuznosti zo štvrtej medzivety druhého výstupu opusu (obrázok č. 7). Predchádza jej krátka dvojtaktová medziveta, založená na bodkovanom ostinátnom akorde b-d-f-as, resp. h-d-f-as. Napätie v nej graduje zmenou durovo-malého dominantného sekundakordu na zmenšeno-zmenšený D2 a v štvrtej medzivete vrcholí v mimoriadne zaujímavej modulácii v terciovej príbuznosti, typickejšej pre kompozičnú prax 19. storočia. Fráza začína zmenšeným sekundakordom h-d-f-as, ktorý sa v nasledujúcom takte mení na G7, obsahujúcim tri spoločné tóny. Na ostinátnom tóne g v base sa potom odohráva sled akordov so smerovaním do c mol. Prekvapujúci zvrat prichádza v šiestom takte medzivety, pridaním tónu des, ktorý sa na prvý pohľad dá vysvetliť ako smerný k základnému tónu c mol. Skladateľ ho však používa ako septimový tón v Es7 ústiaci k tercii akordu As dur. Takáto výrazná zmena smeru vývoja harmónie sa tiež v barokovej rétorickej terminológii nazývala elipsa. 24
Obrázok č. 7: A. Zimmermann: Andromeda und Perseus, melodráma; druhý výstup, s. 41 – 42, odpis partitúry 25
Záver
V štúdii sme sa snažili poukázať na niektoré z kľúčových harmonických idiómov, prostredníctvom ktorých kreoval Anton Zimmermann dramatizmus v melodráme Andromeda a Perzeus. Polarita dur – mol už v úvodnej predohre naznačuje veľkú progresivitu skladateľského myslenia. Napokon ani Zimmermannovi súčasníci Joseph Haydn či Wolfgang Amadeus Mozart v predohrách tento typ harmonickej práce nepoužívali. Harmonické kadencie neústiace do asociovaných centier, alebo tiež otvorené harmonické frázy sa spájajú s potrebami samotného kompozičného druhu melodrámy, v ktorom ide o striedanie deklamovaného slova a inštrumentálnej hudby. Ak by sa každá hudobná medziveta skončila uzatvorenou kadenciou, celá kompozícia by bola rozkúskovaná a proces by stagnoval. Prekvapivé zvraty, smerujúce inde, ako poslucháč očakáva, tiež súvisia s príbehom a častokrát nejasným, skresleným či pochybujúcim vnútorným prežívaním hlavných protagonistov. Nadväzujúc na harmonické kadencie sme tiež poukázali na fenomén prevahy zmenšeno-zmenšených septakordov. Disonantný charakter týchto akordov je ako stvorený na budovanie napätia a dramatizmu v hudbe. Taktiež sú odklonom od Zimmermannom štandardne používaných durovo-malých septakordov typických aj pre jeho inštrumentálnu tvorbu. Na záver sme demonštrovali odvážny modulačný moment tónin terciovej príbuznosti, svedčiaci o skladateľovom pokrokovom uvažovaní. Pri kreovaní dramatizmu v melodráme Andromeda a Perzeus využíva Zimmermann okrem harmonických idiómov aj špecifické melodické postupy a výrazné rytmické figúry. Ich pôsobenie je však predmetom ďalšieho štúdia a analýzy.
Naša hypotéza o hudobno-dramatických dielach ako o žánri, ktorý podnietil Antona Zimmermanna k impozantnému dramatizmu a zmene kompozičného jazyka, sa ukázala ako oprávnená. Avšak vychádzali sme pri nej iba z porovnania s doteraz analyzovaným zlomkom skladateľovej tvorby. V súčasnosti sú známe ďalšie dva Zimmermannove molové symfonické opusy, a to konkrétne Symfónia c mol La Lamentatione AZ I/1: c8 a Symfónia e mol AZ I/1 e2. Ukazuje sa, že harmonická smelosť tak typická pre hudobno-dramatické diela sa vynára už aj pri týchto dvoch symfóniách. Otázkou na ďalšie skúmanie by bolo, či predmetné kompozície tvoria výnimku v skladateľovej inštrumentálnej tvorbe, alebo je tým hlavným prvkom podnecujúcim invenčnosť Zimmermanna samotné použitie molových tónin.
Shrnutí
Skladateľská tvorba Antona Zimmermanna načrela do takmer všetkých dobových žánrových oblastí hudby. Nájdeme v nej inštrumentálne, tak aj vokálne a vokálno-inštrumentálne kompozície spadajúce účelom použitia do segmentov (sfér) koncertnej, chrámovej a scénickej hudby. Na základe analýzy hudobno-dramatickej kompozície – melodrámy Andromeda a Perzeus – sme sa v príspevku pokúsili načrtnúť štyri charakteristické harmonické idiómy hudobnej reči Antona Zimmermanna, ktorými sú polarita dur – mol, harmonické kadencie neústiace do asociovaných centier, fenomén prevahy zmenšeno-zmenšených septakordov a v neposlednom rade odvážne modulačné momenty tónin terciovej príbuznosti. Všetky spomenuté príklady svedčia o skladateľovom pokrokovom uvažovaní a slúžia ako kľúčové prvky pri kreovaní dramatizmu v predmetnom diele.
Summary
The compositional work of Anton Zimmermann encompassed almost all contemporary genres of music. It includes instrumental, vocal, and vocal-instrumental compositions, which were intended for use in concert, church, and incidental music. Based on the analysis of the musical-dramatic composition – the melodrama Andromeda and Perseus – this contribution attempts to outline four characteristic harmonic idioms of Anton Zimmermann’s musical language: the polarity of major and minor, harmonic cadences that do not resolve into associated centres, the phenomenon of the diminished seventh chords, and, not least, bold modulation moments of tertiary-related keys. All these examples testify to the composer’s progressive thinking and serve as key elements in creating drama in the work in question.
Klíčová slova
Anton Zimmermann, Andromeda und Perseus, hudba klasicizmu, hudba 18. storočia, harmónia, dramatizmus, analýza
Přehled zdrojů
BARTEL, Dietrich. Musica Poetica: Musical-Rhetorical Figures in German Baroque Music. Lincoln: University of Nebraska Press, 1997. 471 s. ISBN 0-8032-1276-3.
FERKOVÁ, Eva. Vydané symfónie Antona Zimmermanna v kontexte raných Haydnových symfónií. In: Prieniky slovenskej hudby v Európe a európskej hudby na Slovensku v 15. – 18. storočí. Bratislava: Vysoká škola múzických umení, 2013, s. 49–95. ISBN 978-80-89439-26-3.
HALÁSZ, Péter a BALI, János (eds.). Anton Zimmermann. Four Symphonies. Musica Danubiana 20. Budapešť, 2004. 301 s. ISBN 963-7074-87-2.
MIHÁLIKOVÁ, Karolína. Anton Zimmermann Symfónia B dur AZ I/1:B4 – rekonštrukcia notového textu a analýza diela. Diplomová práce. Bratislava: Vysoká škola múzických umení, Hudobná a tanečná fakulta, 2017. 79 s.
MICHALKOVÁ, Ľudmila. Tradícia a inovácia v koncepte hudobnodramatických kompozícií Antona Zimmermanna. In: Prieniky slovenskej hudby v Európe a európskej hudby na Slovensku v 15. – 18. storočí. Bratislava: Vysoká škola múzických umení, 2013, s. 119–165. ISBN 978-80-89439-26-3.
MÚDRA, Darina. Anton Zimmermann (1741 – 1781). Thematisches Werkverzeichnis. Frankfurt am Main: Peter Lang, 2011. 716 s. ISBN 978-3631611685.
RICHERDT, Dirk. Studien zum Wort-Ton Verhältnis im deutschen Bühnen-melodrama. Darstellung seiner Geschichte von 1770 bis 1820. Disertační práce. Hamburg: Phil.Diss., 1986. 456 s.
SCHÜLLEROVÁ, Silvie. Afektová teorie a hudebně rétorické figury. Disertační práce. Brno: Masarykova univerzita v Brně, Pedagogická fakulta, 2006. 208 s.
ŠEBESTA, Róbert. Partity Antona Zimmermanna v kontexte prešporskej Harmoniemusik. In: ŠEBESTA, Róbert (ed.). Prezentácie – konfrontácie 2020. Bratislava: Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2021, s. 119–143. ISBN 978-80-8195-076-6.
ZIMMERMANN Anton. Andromeda und Perseus. Schwerin, Landesbibliothek Mecklenburg-Vorpommern Günther Uecker, Musikaliensammlung (D-SWI), Sign. Mus 5811.
ZIMMERMANN, Anton. Serenata affettuosa per La quaresima. K vydání připravil Róbert Šebesta. Bratislava: Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2013. ISMN 979-0-9010011-0-7.
Strany 12-22/2024
