Andrej Prachár
1. Vznik, história a hlavní predstavitelia
Jednou z najvýraznejších hudobných tradícií v Bratislave, ako hlavnom meste Uhorska, bola trubačská hudba, ktorú produkovali mestskí trubači. Povolanie mestského trubača sa v Bratislave začalo kryštalizovať už v období neskorého stredoveku. Rozkvet tejto hudobnej tradície datujeme najmä do obdobia rokov medzi 1550 – 1750, kedy bola Bratislava hlavným mestom vtedajšieho Uhorska. Spočiatku bolo poslaním mestských trubačov spĺňať najmä bezpečnostnú funkciu. Prostredníctvom rôznych signálov oznamovali nielen blížiace sa nebezpečenstvo, ale aj presný čas dňa. Časom sa mestskí trubači odklonili od plnenia bezpečnostnej funkcie smerom k funkcii umeleckej. 1
Pôvodnými stanovišťami mestských trubačov ako strážcov bezpečnosti mesta boli mestské brány – Laurinská, Michalská, Vydrická a Rybárska. Ich ďalšími stanovišťami boli mestské veže – Michalská a Radničná, ale takisto aj brody a mosty. Pozíciu mestského trubača nemohol zastávať len tak hocikto. Okrem hudobných kvalít musel disponovať aj ďalšími vlastnosťami. Mestský trubač mal byť dochvíľny, zodpovedný a byť v dobrej fyzickej kondícii. Z dostupných prameňov sa dozvedáme, že mesto najprv do tejto funkcie najímalo nezávislých hudobníkov. Až od 16. storočia sa trubači združovali v organizovanej forme. Vedúcim tejto skupiny bol majster trubač, tzv. Maister turnerorum, pod neho spadali tovariši, tzv. Gesellen. 2
Vyhrávanie na veži nebolo jedinou úlohou mestských trubačov. Častokrát vystupovali aj na rôznych iných podujatiach, napr. pri príležitosti významných cirkevných sviatkov a náboženských procesií. Trubači svojou hrou participovali na sviatkoch ako napr. Božie narodenie, Veľká noc, sviatok sv. Martina a i. V 18. storočí bola účasť trubačov prirodzenou súčasťou všetkých cirkevných udalostí. Dôležitú rolu zohrávali aj pri podujatiach spoločensko-politického charakteru, ako napr. zasadanie Uhorského snemu, vítanie Nového roka, či návšteva panovníka. Mimoriadnu úlohu predstavovali vystúpenia trubačov počas korunovácií. „Pri korunovačných ceremóniách mestskí trubači vypomáhali trubačom cisárskej dvornej kapely…“ 3
V Bratislave pôsobilo niekoľko generácií mestských trubačov. Aj napriek viacerým nepresnostiam v údajoch nachádzame v určitých obdobiach mesta celé mená trubačov, vrátane ich funkcie a iných cenných informácií o ich pôsobení. Najstarším dochovaným menom mestského trubača v Bratislave je Konrád Schilher, ktorý pôsobil ako mestský trubač v rozpätí rokov 1439 – 1456. Práve Schilher je príkladom prerodu funkcie trubača – strážcu na funkciu reprezentatívnu. V priebehu 17. storočia zastávalo funkciu mestského trubača niekoľko ďalších hudobníkov, spomeňme mená ako napr. Paul Hammerßbacher alebo Gabriel Götthinger. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia striedavo pôsobia ako hlavní trubači Samuel Bernhard Pröckhl a Samuel Sigmund Pröckhl. Na základe doterajších predpokladov by mohlo ísť o otca a syna, čo však nie je presne doložené. 4
Pomerne bohaté informácie o mestských trubačoch pochádzajú z obdobia 18. storočia. Spomenieme predovšetkým meno Franz Xaver Tost, ktorý okrem pozície majstra trubačov pôsobil aj ako skladateľ. Išlo vôbec o prvého skladateľa medzi trubačmi a Tost tak mohol prispieť k obohateniu ich repertoáru, o ktorom vieme nasledovné: „Trubači všeobecne spočiatku hrali len dohodnuté zvukové signály. Neskôr svoj repertoár obohacovali o inštrumentálne variácie vokálnych alebo tanečných modelov, ktoré nebolo potrebné špeciálne zapisovať, keďže boli dostatočne známe, aby sa dali interpretovať spamäti, alebo existovali v zápisoch pôvodných verzií.“ 5 Taktiež vieme, že „…tunajší trubači, podobne ako v iných mestách, vyhrávali na veži viachlasné intrády, sonáty a inštrumentálne verzie vokálnych motet. Z roku 1569 sa zachovala správa o tom, že mestská rada zakúpila ‚nové motetá‘, aby sa na veži nahradili staré Josquinove a Senflove.“ 6 V podobnom duchu uvažoval o repertoári mestských trubačov aj Zdenko Nováček vo svojej publikácii Hudba v Bratislave z roku 1978: „Analogicky s inými mestami predpokladáme, že k tvorcom, ktorých kasácie, intrády, tance a sonáty sa interpretovali, patrili: Hans Leo Hasler, Josquin de Prés, Michael Praetorius, atď…“ 7 Taktiež poznamenáva: „Obsiahly Catalogus rerum musicalium in ecclesia S. Martini Posonii z 13. apríla 1700 nám osobitne nespomína skladby komponované pre trubačov, hoci sú v ňom evidované mnohé, v ktorých obsadení boli dychové nástroje. Predpokladáme, že príručný archív mestských trubačov, uložený v niektorej z mestských veží, bol zničený požiarom.“ 8
F. X. Tost zastával funkciu mestského trubača v rokoch 1754 – 1829. Po ňom nastupuje do funkcie Franz Pokorny. V období jeho pôsobenia (1830 – 1839) dochádza k postupnému úpadku až zániku funkcie mestského trubača. Nastáva jej postupný prerod do pozície orchestrálneho hráča. Ako dodáva Kalinayová-Bartová: „Pokorny bol posledným trubačom zamestnaným v tejto funkcii v službách mesta.“ 9 Až do roku 1921 však v Bratislave stále žil posledný nositeľ čestného titulu „Stadtthurnermeister“ (mestský vežový trubač). Bol ním Karl Tranta, skladateľ a učiteľ hudby. Jeho smrťou sa končí tradícia mestského trubača. 10
2. Obnovenie tradície trubačskej hudby od roku 1964
Tradícia trubačskej hudby v Bratislave si v priebehu výskumu pýtala pozornosť natoľko, že nás podnietila preskúmať a zistiť, či v priebehu 20. storočia vznikli snahy o jej obnovenie. Prvý oporný bod sa podarilo objaviť prostredníctvom internetových zdrojov – krátky titulok informoval o obnovení tradície vežových koncertov v Bratislave v roku 1964. Tento koncert sa odohral v sobotu 6. júna na Radničnej veži na Námestí 4. apríla (dnešné Hlavné námestie). Interpretmi obnoveného vežového koncertu boli študenti bratislavského konzervatória. 11 Ďalším povzbudením venovať sa tejto oblasti boli informácie od rodinných príslušníkov autora, ktorí si tieto koncerty pamätali. Spomínali vežové koncerty odohrávajúce sa začiatkom leta v soboty, či dokonca v stredy. Ako dejisko uviedli práve Radničnú vežu, alebo v čase jej rekonštrukcie vežu Michalskú. Nasledujúcim krokom výskumu bolo dopátrať sa k vhodným prameňom, ktoré by o týchto obnovených koncertoch podali hodnoverné informácie. Mimoriadne dôležitým prameňom sa v tomto smere stal bratislavský Večerník vychádzajúci od roku 1956, ktorý podával podrobné informácie o kultúrnych udalostiach v meste. Ďalší zdroj, z ktorého boli čerpané informácie o rekonštrukcii trubačskej tradície, je publikácia (či skôr bulletin) Vežové koncerty 1973, jej autorom je už vyššie spomínaný Zdenko Nováček. Práve počas jeho pôsobenia na poste riaditeľa bratislavského Konzervatória (1962 – 1986) 12 sa tradícia trubačskej hudby obnovila, sám bol jedným z jej iniciátorov.
Iniciatíva obnovenia tradície trubačskej hudby v meste vznikla v januári 1963, kedy iniciátori ešte nedisponovali dostatočnými informáciami o bratislavských trubačoch. Bolo preto dôležité venovať sa tejto problematike aj po stránke teoretickej a pokiaľ to bolo možné, zistiť čo najviac poznatkov o funkcii a pôsobení bratislavských trubačov. Prvotné vedomosti o trubačskom povolaní a tradíciách zainteresovaní nadobudli z Ortvayových 13 kníh a rôznych iných archívnych materiálov. Ďalšou otázkou podstatnou pre rekonštrukciu tradícií bolo zaobstaranie autentického repertoáru. Keďže archív s notovým materiálom trubačov zanikol, či ako neskôr uvádza Nováček, vyhorel, 14 iniciátori sa rozhodli pátrať prostredníctvom analógií s inými mestami. Jedným z prvých krokov k snahe obnovenia tradícií bolo preskúmanie archívov mimo Bratislavy s cieľom nájsť autentické kompozície z obdobia 15. – 17. storočia, ktoré boli interpretované v oblasti strednej Európy. Zdenko Nováček spomína: „Prvá orientácia sa zamerala na Čechy a Moravu, kde existovali trubačské zbory, v niektorých etapách dokonca početnejšie a vyvinutejšie ako v Bratislave. Ďalej sme sa obracali na archívy vo Viedni, Norimbergu, Mníchove, kde sú zachované nielen niektoré rukopisy týchto skladieb, ale predovšetkým ich staršie či novšie vydania.“ 15 Iniciátorom myšlienky sa podarilo získať z daných archívov buď kópie notových materiálov, či dokonca tlačené zbierky obsahujúce repertoár trubačov.
Trubačské tradície ostali v meste takmer celé storočie zabudnuté. Aj z toho dôvodu nemali interpreti možnosť sa s týmto druhom umenia stretnúť. To sa týkalo aj mladých interpretov, študentov konzervatória, ktorí sa mali na obnovených tradíciách svojou hrou podieľať. Po zadovážení notových materiálov sa preto hneď vynorilo niekoľko otázok týkajúcich sa interpretačných požiadaviek. Hlavnou dilemou bolo, ako budú znieť skladby písané pre historické nástroje na nástrojoch moderných. Najmä staršie typy trúbok v porovnaní s dnešnými dosahovali po technicko-akustickej stránke vyššie polohy a odlišné boli svojou celkovou stavbou. Ďalšia otázka, ktorou sa iniciátori zaoberali, bola tá, či sa moderné plechové nástroje z hľadiska farebnosti aspoň sčasti približujú nástrojom zo 16. a 17. storočia. „Išlo teda o problém, či súčasné nástroje nebudú príliš vzdialené od estetického ideálu vtedajšej autentickej interpretácie.“ 16 Takisto sa museli zaoberať otázkami dynamiky. Jednak, aký veľký priestor dokázala pokryť skupina štyroch až piatich mestských trubačov, ale aj tým, s akým množstvom poslucháčov môžu rátať. Dosahovali vtedajšie nástroje miestnych trubačov väčšie dynamické rozpätie ako dnešné nástroje…? Na základe týchto úvah sa rozhodli niektoré hlasy v trubačskom súbore konzervatória zdvojiť. Prvý súbor trubačov sa skladal z dvanástich členov. Už počas príprav skladieb sa rátalo s určitými zvukovými obmenami, ako aj rôznymi menšími úpravami. Ako uvádza Zdenko Nováček: „Vyskytli sa aj problémy hudobnej artikulácie. Novšie notové vydania síce predpisujú frázovanie a riešia iné artikulačné otázky, no niekedy akoby to bolo proti zmyslu súčasného hudobného cítenia. I pri rešpektovaní týchto vydaní pristúpilo sa na niektorých miestach k drobným notografickým úpravám.“ 17 Ako pomerne problematickú vnímali pri interpretácii týchto skladieb oblasť tempa, jeho správneho vystihnutia. Pre pochopenie správneho, autentického tempa študovali niektoré teoretické spisy a zároveň sa snažili pri hre aplikovať hlavné, zaužívané princípy. „Priklonili sme sa k názoru, ktorý sa najčastejšie objavuje v teoretických prácach o tempovej výstavbe tejto starej hudby. Nie je to otázka ľahká, najmä ak uvážime, že vtedajšie tempo vyplývalo i z technických možností vtedajších nástrojov, zaužívaných tradícií, celkovej dobovej mentality a pod.“ 18 Ďalší otáznik obnovenej trubačskej hudby sa týkal jej štýlovosti. Len samotným odklonom od dobového obsadenia sa oddialili od jej autenticity. Avšak viacerými krokmi sa snažili priblížiť štýlovosti daného obdobia. Ako príklad môžeme uviesť snahu o rešpektovanie štýlovej interpretácie melodických ozdôb alebo snahu o dodržiavanie dobových dynamických noriem a princípov. Pri hre sa takisto snažili eliminovať glissando, ktoré nebolo možné uskutočniť na dobových dychových nástrojoch bez ventilov. 19
Na základe spomínaných interpretačných nárokov a otázok sa iniciátori a organizátori vežových koncertov zamýšľali nad zaobstaraním dobových hudobných nástrojov. V texte, z ktorého čerpáme, sa spomínajú napr. klariny. Tým chceli dosiahnuť čo možno najviac autentický zážitok. Takisto sa však spomína komplikovaný proces kúpy alebo zapožičania týchto nástrojov. Na základe obsiahnutých informácií však môžeme usúdiť, že do roku 1973 tieto nástroje ešte nemali k dispozícii. 20 S ich využitím sa však rátalo do ďalších rokov: „Predpokladá sa, že v najbližších rokoch využijú interpreti aj niektoré spomínané staré hudobné nástroje.“ 21
3. Cyklus vežových koncertov
Význam obnovenia vežových koncertov organizátori vnímali v dvoch rovinách. Jednak v rovine všeobecno-spoločenskej a takisto v rovine výchovno-vzdelávacej. Práve poslucháči konzervatória mali možnosť priamo sa zoznámiť so starou hudbou a s hudobným myslením danej doby. Len do roku 1973 bolo do projektu zapojených okolo 40 – 50 študentov školy. Svojou hrou propagovali zabudnuté tradície, ktoré sa niektorí študenti snažili preniesť aj do ďalších miest: „… i v iných slovenských mestách zakladali podobné fanfárové súbory, chceli obnoviť podobné trubačské tradície, alebo aspoň v menšom merítku vytvoriť protipóly k renesancii vežovej hudby hlavného mesta Slovenska.“ 22
Obnovenie tradície trubačskej hudby predstavovalo pomerne náročný proces, tak po stránke interpretačnej, ako aj organizačnej. Usporiadanie vežových koncertov získalo podporu mesta už od vzniku samotnej myšlienky. Predstavitelia mesta Bratislava vnímali možnosť jednak podporiť rozkvet kultúrneho života v meste a taktiež možnosť vytvoriť jedinečné podujatie pre turistov, ktorí mesto navštívia. Aj z toho dôvodu sa koncerty konali začiatkom letných mesiacov, v úvode novej turistickej sezóny. Ako sa dozvedáme, o vežové koncerty bol veľký záujem aj medzi zahraničnými návštevníkmi: „Neraz si hromadné zahraničné zájazdy priam žiadajú navštíviť vežové koncerty. Takisto i rôzne organizácie usporadujúce medzinárodné sympóziá, veľtrhy a akcie zaraďujú vežové koncerty do svojich programov.“ 23
Na organizácii koncertov sa podieľal Mestský dom kultúry a osvety (ďalej len MDKO). Ten podľa všetkého viedol aj štatistické údaje týkajúce sa návštevnosti vežových koncertov. Dozvedáme sa niekoľko zaujímavých čísel: „Priemerná návštevnosť na vežových koncertoch sa v posledných troch rokoch pohybuje okolo 1000 ľudí…“ 24 Najviac ľudí (v období do roku 1973) sa zúčastnilo na koncertoch v roku 1972, išlo takmer o 3000 návštevníkov. Toto číslo sa podarilo docieliť aj vďaka veľmi peknému počasiu, ktoré v tom čase prevládalo. Práve poveternostné podmienky boli mimoriadne dôležitým faktorom, ktorý ovplyvnil nielen to, koľko ľudí príde, ale či sa koncert bude vôbec konať. 25
Pri výskume a pátraní po obnovených vežových koncertoch bolo potrebné vytipovať si obdobie, ktorému sa budeme venovať. Keďže doteraz nájdené zmienky, ako aj pamätníci koncertov, spomínali letné mesiace, zamerali sme sa na preskúmanie Večerníka najmä v rozpätí mesiacov máj až august. V úvode výskumu sme preštudovali aj dostupné čísla mesiacov september – október, na základe úsudku, že v prípade pekného počasia sa mohli tieto koncerty odohrávať aj v danom čase. V tomto prípade sa však už nepodarilo nájsť zmienku o vežových koncertoch, ktoré by sa odohrávali na začiatku jesene. Z toho dôvodu sme po niekoľkých pokusoch čísla Večerníka spadajúce pod tieto mesiace z výskumu vynechali. Výskum vežových koncertov bratislavského konzervatória sme rozdelili do nasledujúcich období: 1964 – 1969, 1970 – 1979, 1980 – 1989, 1990 – 1993. Nasledujúce riadky priblížia prvé obdobie ohraničené rokmi 1964 – 1969.
4. Koncerty v období 1964 – 1969
Prvá zmienka o obnovených vežových koncertoch pochádza zo dňa 29. mája 1964. Dozvedáme sa, že o repertoár Fanfárového súboru bratislavského konzervatória sa postaral Zdenko Nováček. Ako vyššie uvádzame, prvý súbor trubačov z konzervatória tvorilo dvanásť študentov. Na čele súboru stál prof. Jozef Šnóbl, pod ktorého umeleckým vedením študenti naštudovali vybrané kompozície. Príprave a naštudovaniu vežových koncertov sa venovali dva mesiace. Ako sa ďalej z textu dozvedáme, mladí interpreti sa museli so skladbami značne popasovať. Vybrané kompozície totiž od interpretov vyžadovali naozaj profesionálny výkon. Prof. Šnóbl spomína aj ich náročnosť, ktorá súvisela s faktom, že kompozície boli pôvodne písané pre staré klariny. Jednotlivé party boli pomerne vysoko položené a z toho dôvodu boli nahradené C a B trúbkami. Ďalšie problémy, ktoré prof. Šnóbl pri príprave obnovenia tejto tradície vnímal, boli v otázke nastolenia správneho tempa, ale aj vysokej technickej náročnosti. Tá sa týkala najmä technicky mimoriadne náročných korunovačných intrád.
Repertoár 1. ročníka obnovených vežových koncertov tvorili kompozície týchto autorov: Anonymus – 2 malé intrády 26 (2. pol. 18. stor.), Gerolamo Gavazzoni – Ricercar (16. stor.), Ján Petzelius – 2 fanfárové skladby, Jiří Ignác Linek – 12 korunovačných intrád. Autorstvo posledného zmieneného je uvádzané ako sporné. Pri dvoch skladbách sa dočítame aj o ich obsadení: Anonymus – 4 trúbky, 2 lesné rohy a tympany, G. Gavazzoni – Ricercar – 3 trúbky, 2 pozauny. Prof. Šnóbl si prácu mladých interpretov pochvaľoval. Na začiatku prvého ročníka si kládol viaceré ciele, ako napr. vytvorenie stáleho zoskupenia trubačov, ktoré by sa následne mohlo pretransformovať na bratislavský fanfárový súbor. V neposlednom rade chceli trubači osloviť svojou produkciou poslucháčov a pravidelne ich tak pritiahnuť na námestie. 27 Ďalšiu zmienku o obnovených vežových koncertoch datujeme na deň 4. júna 1964. Ide o krátky oznam, z ktorého sa dozvedáme, že prvý koncert sa uskutoční v sobotu (6. júna 1964) o 19:30. Takisto zisťujeme, že na organizácii sa podieľa spolu s konzervatóriom aj MDKO. V texte sa opäť spomína aj program vežového koncertu. Tu sa však dočítame aj o názve kompozícií od neznámeho autora / Anonyma – 2 malé intrády. V článku z dňa 29. mája tento názov uvedený nebol. Odlišne je uvedený aj názov skladieb J. Petzelia – 2 skladby pre fanfárový súbor. 28 V spomínanom predošlom texte je uvedený ako 2 fanfárové skladby. O vežovej premiére sa písalo aj na ďalší deň, v piatok 5. júna 1964. Hneď v úvode sa dozvedáme, že pravdepodobne úplne prvý podnet na obnovu vežovej tradície vzišiel od Štefana Hajdina, ktorý pôsobil v školskej a kultúrnej komisii MsNV. Následne sa k iniciátorom myšlienky pridali aj predstavitelia bratislavského konzervatória a MDKO. V rozhovore s autorom článku Z. Nováček, riaditeľ konzervatória, spomína: „Sám som svedkom toho, že takéto koncerty v zahraničí žijú. Napríklad každoročné Händlove slávnosti v Halle otvára fanfárový koncert z kostolnej veže. Podobne v Drážďanoch, Linzi, Salzburgu, ba dokonca aj v Krakove.“ 29 Oživenie trubačskej tradície považoval za výborný spôsob prebúdzania hudobného života a kultúry v Bratislave. Taktiež sa dozvedáme, že prof. J. Šnóbl, ktorý vyučoval hru na trúbku, nebol určený, aby viedol fanfárový súbor, ale sám o túto funkciu prejavil záujem. Ďalej zisťujeme, že program obnovených koncertov dosahoval dĺžku 30 minút. V rozhovore je opäť zrekapitulovaný program vežových koncertov. Čitateľ sa taktiež dozvedá, že vežové koncerty sa v roku 1964 uskutočnia každú júnovú sobotu. Ich organizáciu plne zabezpečil MDKO (priestory veže, prevoz nástrojov, príprava a tlač programov…). 30 Odozva na premiéru vežových koncertov nenechala na seba dlho čakať. Už pondelkové číslo Večerníka z dňa 8. júna 1964 informuje o tejto udalosti aj s dvoma fotografiami zachytávajúcimi pohľad na zaplnené Námestie 4. apríla (dnešné Hlavné námestie) a trubačov na veži. Podľa vtedajších odhadov koncert navštívilo približne 1000 (a možno aj viac) ľudí. O atmosfére koncertu sa písalo: „Ľudia sa zastavujú a počúvajú. Keď sa skončí niektoré z čísel, so stíšeným hlasom vyslovujú slová uznania. Chvália chlapcov na veži, ale aj tých, čo sa pričinili o toto pekné hudobné podujatie. Vlastne o jeho obnovu po toľkých vekoch, o oživenie tejto tradície. Premiéra sa končí úspechom. Možno povedať, že nad očakávanie.“ 31 O druhom vežovom koncerte sa píše v piatok 12. júna 1964. Dočítame sa, že začiatok koncertu sa posúva až na 20:00. K menším zmenám dochádza aj v rámci programu. Linekových 12 korunovačných intrád sa usporiadatelia rozhodli rozdeliť na tri časti. Tým chceli zabrániť určitej monotónnosti finále celého koncertu, keďže pôvodne tieto skladby uzatvárali program. 32 V sobotu 13. júna 1964, teda v deň konania koncertu, Večerník iba informuje o jeho konaní sa. Nespomína sa už ani čas, ani program koncertu. 33 V pondelkovom čísle z dňa 15. júna 1964 si môžeme opäť prečítať krátku recenziu sobotňajšieho koncertu. Koncert sa opakovane tešil veľkému záujmu publika a bol označovaný ako mimoriadne úspešný. V texte sa spomína aj rozdelenie Linekových 12 korunovačný intrád. Tento krok je hodnotený kladne, dramaturgiu koncertu osviežil. 34 O treťom koncerte informuje Večerník priamo v deň koncertu, teda v sobotu 20. júna 1964. Obnovenú tradíciu trubačskej hudby dokonca označujú za „kultúrny čin“. Tretí koncert sa uskutočnil takisto o 20:00, zmeny v programe pravdepodobne nenastali. 35 Posledná zmienka o vežových koncertoch v júni roku 1964 pochádza z dňa 25. júna 1964. Odkazuje na konanie posledného vežového koncertu v roku, ktorý sa uskutočnil v sobotu 27. júna o 20:00. V článku nenachádzame žiadne informácie o prípadných zmenách v programe. Preto môžeme usudzovať, že program ostal rovnaký ako na predchádzajúcich koncertoch. 36
V roku 1965 bol usporiadaný 2. ročník obnovených vežových koncertov. O pripravovanom novom ročníku sa môžeme dočítať vo Večerníku zo dňa 12. mája 1965. Do pozornosti čitateľa sa dostane hneď jedna podstatná zmena. Z dôvodu opravy Starej radnice sa vežové koncerty v roku 1965 presunuli na Michalskú vežu. Prvý koncert bol ohlásený na prvú júnovú sobotu. Dozvedáme sa aj o programových novinkách vežových koncertov. Repertoár trubačov v tomto roku obohatili aj kompozície domácich autorov Júliusa Kowalského a Jaroslava Meiera. 37 Podrobnejšia zmienka o novom ročníku sa objavuje až dňa 15. júna 1965 (utorok). V texte sa spomína: „Premiéra je už zajtra večer o 20:00 hod.“ 38 Z toho vyplýva, že minimálne jeden koncert sa v tomto roku odohral v júnovú stredu, a nie v sobotu. Taktiež to vyvracia tvrdenie o prvom koncerte nového ročníka z predchádzajúceho článku odkazujúce na prvú júnovú sobotu. Podľa všetkého sa prvý vežový koncert v roku 1965 odohral až v stredu 16. júna. Detailne sa môžeme dočítať aj o avizovaných zmenách v programe koncertov. Trvanie vežových koncertov sa predĺžilo zhruba na 35 – 40 minút. Z programu prvého ročníka ostali v repertoári iba 2 malé intrády od Anonyma (2. pol. 18. stor.) a 12 korunovačných intrád J. I. Lineka. Repertoár bol obohatený najmä o kompozície barokových skladateľov: Heinrich Ignaz Franz Biber – Intráda, Jan Dismas Zelenka – Jazdecká fanfára, Česlav Vaňura – Slávnostná intráda, Valerius Otto – Intráda č. 3. Doplnený bol aj o kompozíciu ruského skladateľa neskorého romantizmu Alexandra Glazunova – Andante pre dychové kvarteto. Najväčšími novinkami v repertoári boli skladby od slovenských skladateľov Júliusa Kowalského – Večerná suita a Jaroslava Meiera – Hudba baroka. Autori venovali svoje skladby práve Fanfárovému súboru bratislavského konzervatória, ktorý sa rozrástol z pôvodných 12 na 14 členov. Súbor v roku 1965 pozostával zo 6 trubiek, 4 lesných rohov, 3 pozáun a tympanov. Príprave repertoáru v tomto roku venovali 3 – 4 mesiace štúdia. Vedúci súboru, prof. J Šnóbl, uviedol, že nový ročník prinesie interpretačne náročnejšie koncerty. Avšak vyzdvihol aj zlepšenie v hre mladých interpretov. 39 Definitívne potvrdenie o tom, že prvý vežový koncert sa v roku 1965 uskutočnil v stredu 16. júna, nachádzame práve vo vydaní Večerníka z dňa 16. júna 1965. Krátka správa oznamuje informáciu o mieste konania koncertu a jeho interpretoch. 40 V piatok 18. júna 1965 Večerník popisuje úvodný koncert nového ročníka vežových koncertov. Rekapituluje skladby, ktoré na koncerte zazneli. Vďaka tomu sa dozvedáme, že z Linekových 12 korunovačných intrád zazneli vlastne iba 2 intrády – č. 9 a č. 10. V texte sú aj presnejšie uvedené názvy niektorých skladieb, ako tomu bolo v čísle Večerníka z dňa 15. júna 1965. Konkrétne Č. Vaňura – Slávnostná trojkráľová intráda č. 6, J. D. Zelenka – Jazdecká fanfára č. 1 a H. I. F. Biber – Intráda č. 5. Prečítať si môžeme aj krátku recenziu skladieb slovenských autorov, ktoré premiérovo odzneli z Michalskej veže: „Hudba baroka od Jaroslava Meiera je čo do štýlu i výrazu akýmsi neobarokovým ‚ohlasom‘. Večerná suita Júliusa Kowalského – hudba ide melodicky i harmonicky už ďalej a svieža invencia (tu možnosťami nástrojov iste dosť obmedzovaná pri tvorbe) prezrádza vkus i zbehlosť autora.“ 41 Recenzent koncertu vyzdvihol veľmi dobrú úroveň mladých hráčov – v tom čase stále len študentov konzervatória. Spomína, že napriek tomu, že študenti sa tak po technickej, ako aj prednesovej stránke stále vyvíjajú, tak „…vyspelosť hráčov i celého súboru je skutočne obdivuhodná a niektoré sóla mali naozaj punc i úroveň hotových umelcov (Biberova Intráda).“ 42 Väčší úspech u obecenstva bol badateľný pri skladbách, ktoré boli melodicky bohatšie, ako napr. Linekove alebo Biberove Intrády. Recenzent v závere ohlasuje aj termín ďalšieho koncertu, ktorý spadal na sobotu 19. júna 1965. 43 O tomto koncerte nenachádzame žiadnu zmienku. Najbližšie sa Večerník zmieňuje o vežovom koncerte vo vydaní zo soboty 26. júna 1965. Stručne informuje o konaní koncertu v nasledujúci deň, teda v nedeľu 27. júna 1965. A to už v pomerne skorom čase o 11:30. Pri predchádzajúcich koncertoch sme sa s takýmto „netradičným“ termínom (deň a čas) nestretli. 44 Poslednú zmienku o vežových koncertoch v roku 1965 nachádzame v čísle z 1. júla 1965. Informuje o „včerajšom“ koncerte – z toho môžeme logicky vyvodiť, že posledný vežový koncert v roku 1965 sa konal v stredu 30. júna. Tentokrát sa dozvedáme, že koncert bol vôbec po prvýkrát vysielaný televíziou v celoštátnej relácii. Kamery podujatie snímali zo striech okolitých budov. Autor textu vyzdvihuje a chváli túto iniciatívu, mierne však kritizuje stereotypné zábery kamier. Navrhuje zábery viac obmieňať a zamerať sa aj na publikum pod Michalskou vežou. Po hudobnej stránke hodnotí vežový koncert ako vydarený. 45
Rok 1966 patril v poradí 3. ročníku vežových koncertov v podaní Fanfárového súboru bratislavského konzervatória. O týchto koncertoch sa však dozvedáme veľmi málo. V bratislavskom Večerníku sa téme vežových koncertov venuje len jedno číslo zo soboty 14. mája 1966. V tomto roku sa vežové koncerty vrátili späť na vežu Starej radnice, aj napriek jej nedokončenej rekonštrukcii. Zisťujeme, že v roku 1966 bolo naplánovaných šesť koncertov. Prvý koncert sa odohral práve v sobotu, 14. mája 1966, o 20:00. Ďalšie koncerty boli usporiadané vo zvyšné májové soboty vo večerných hodinách a v nedele o 11:00. 46 Na základe tejto informácie môžeme vydedukovať, že nasledujúce koncerty sa uskutočnili 15. mája (nedeľa), 21. mája (sobota), 22. mája (nedeľa), 28. mája (sobota) a 29. mája (nedeľa). V mesiaci jún sa tak vežové koncerty v roku 1966 neuskutočnili. Nový ročník priniesol so sebou aj úplne nový program. Zatiaľ však o ňom vieme len to, že bol zostavený čisto z diel autorov 17. a 18. storočia. V roku 1966 sa počet členov Fanfárového súboru bratislavského konzervatória zmenšil na 11, z toho 4 trúbky, 3 lesné rohy, 3 pozauny a tympany. 47
O vežových koncertoch v roku 1967 dostávame o niečo podrobnejšie informácie, ako tomu bolo pri predchádzajúcom ročníku – aspoň čo sa týka programu a rozpisu jednotlivých koncertov. Návštevníci 4. ročníku koncertov mali na výber z dvoch koncertných cyklov. Prvý cyklus sa mal odohrávať každú stredu, počnúc stredou 24. mája a končiac stredou 5. júla, čím zahŕňal 7 koncertov. Repertoár prvého cyklu mali tvoriť najlepšie kompozície z predchádzajúcich ročníkov. Z príspevku sa dozvedáme, že skladby vyberal prof. J Šnóbl. Išlo predovšetkým o kompozície z obdobia 16. – 19. stor., a to najmä jazdecké fanfáry a poľovnícke intrády. Menovite boli spomenutí autori ako J. Petzelius alebo J. D. Zelenka. Môžeme teda usúdiť, že opätovne uviedli Petzeliove 2 skladby pre fanfárový súbor / 2 fanfárové skladby a Zelenkovu Jazdeckú fanfáru č. 1. Taktiež sa spomína Anonymus z 2. pol. 18. stor. a z toho vychádzajúc pravdepodobne jeho 2 malé intrády. Okrem týchto mien v texte nachádzame mená dvoch nemeckých ranobarokových skladateľov – Johann Hermann Schein (uvedený iba ako H. Schein) a Paul Peuerl. Článok však neinformuje, ktoré ich konkrétne diela boli uvedené. Keďže mená týchto autorov nefigurovali v programových zmienkach z rokov 1964 – 1965, dovolíme si tvrdiť, že pravdepodobne boli ich kompozície uvedené počas roka 1966. Z tohto obdobia však zatiaľ nemáme podrobný opis programu, preto ide stále len o domnienku.
Druhý koncertný cyklus bol naplánovaný na každú sobotu večer, v období od 27. mája do 8. júla. Aj tento cyklus zahŕňal 7 koncertov. Cyklus bol zostavený zo skladieb, ktoré sa ešte nehrali, konkrétne: J. D. Zelenka – Jazdecké fanfáry č. 4 a č. 5, J. Petzelius – Vežová sonáta, Melchior Franck – Intráda, Richard Würz – Vežová hudba a Heinrich Kaspar Schmid – Vežová hudba. 48 Zaujímavé sú posledné dve mená. Richard Würz bol nemeckým skladateľom žijúcim v rokoch 1885 – 1965. Podľa dostupných zdrojov skomponoval minimálne 4 kompozície označené ako Vežová hudba (Turmmusik). 49 Nevieme teda presne, ktorú jeho Vežovú hudbu uviedli. Heinrich Kaspar Schmid bol taktiež nemeckým skladateľom žijúcim v rokoch 1874 – 1953. Aj on bol autorom Vežovej hudby (Turmmusik), na základe dostupných zdrojov pravdepodobne len jednej takto označenej kompozície. 50 Vežové koncerty boli v tomto roku opäť obohatené o diela slovenských autorov Jaroslava Meiera a Júliusa Kowalského. Nevieme však, či boli znovu uvedené Kowalského Večerná suita a Meierova Hudba baroka, alebo autori napísali pre toto podujatie nové skladby. Zatiaľ nie je takisto jasné, či diela týchto autorov boli súčasťou prvého alebo druhého koncertného cyklu. 51 V sobotu 27. mája 1967 Večerník v krátkosti informuje o konaní sa večerného koncertu o 20:00. 52 V rovnakom duchu sa dozvedáme aj o sobotňajšom večernom koncerte 3. júna 1967. 53 Posledná zmienka o 4. ročníku vežových koncertov pochádza z pondelka 5. júna 1967. V nej sa dočítame napr. o technických aj intonačných kvalitách mladých interpretov, ako aj o ich neutíchajúcom hráčskom eláne. Autor stručne rekapituluje program vežových koncertov, v skratke spomína aj niektoré mená autorov, a práve medzi nimi nachádzame aj také, ktoré predtým spomenuté neboli. Sú to skladatelia V. Otto, Č. Vaňura a J. I. Linek, teda autori, ktorých kompozície boli v predošlých ročníkoch uvedené. 54 Keďže autor príspevku v periodiku nespomenul názvy ich diel, ktoré boli v roku 1967 uvedené, opäť ostávame v rovine dohadov. Pravdepodobne mohli byť v rámci prvého koncertného cyklu uvedená Ottova Intráda č. 3, Vaňurova Slávnostná trojkráľová intráda č. 6 a niektoré z Linekových 12 korunovačných intrád. Nie je však vylúčené, že dramaturgicky siahli aj po iných kompozíciách týchto skladateľov. V roku 1967 sa tak od obnovenia tradície trubačskej hudby odohral dovtedy najväčší počet koncertov – 14, rozdelených do dvoch koncertných cyklov.
Jubilejný, 5. ročník vežových koncertov v roku 1968 priniesol už vo svojom úvode jednu novinku – spojenie s Bratislavskými hudobnými slávnosťami (ďalej len BHS). Práve prvý koncert z veže Starej radnice bol súčasťou tohto popredného festivalu. Uskutočnil sa vo štvrtok 2. mája 1968 o 16:00. Program BHS následne pokračoval zasadnutím výboru festivalu v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca a zavŕšil ho večerný otvárací koncert v Redute. Vo vydaní z otváracieho dňa BHS (a zároveň prvého vežového koncertu v roku 1968) sa dozvedáme, že Fanfárový súbor bratislavského konzervatória aj v jubilejnom ročníku odohrá dva rôzne programy, resp. koncertné cykly. Práve tu sa spomína, že jeden cyklus bude opäť patriť novým skladbám, ktoré mladí interpreti v predošlých ročníkoch nehrali. Článok však neinformoval, či druhý cyklus budú tvoriť skladby, ktoré už na veži zazneli – tak ako tomu bolo v predchádzajúci rok. 55 Uvedené však zisťujeme v čísle zo soboty 18. mája 1968. Druhý koncertný cyklus aj v tomto roku tvorili skladby, ktoré už raz zazneli. Spomína sa tu napr. Meierova Malá baroková serenáda alebo Linekových 12 korunovačných intrád. 56 Práve pri Malej barokovej serenáde vyvstáva otázka, či ide o tú istú Meierovu skladbu (uvedenú pod názvom Hudba baroka) alebo o iné skladateľovo dielo, ktoré bolo v predchádzajúcich ročníkoch uvedené. Krátkym prieskumom sa však podarilo zistiť, že ide o tú istú kompozíciu, ktorej oficiálny názov by mal znieť práve Malá baroková serenáda. 57 Názov Hudba baroka tak mohol byť skôr pracovný alebo medzi hráčmi súboru v tom čase zaužívaný. O niečo podrobnejšie informácie získavame aj k prvému koncertnému cyklu. V ňom mali odznieť skladby autorov z obdobia 16. a 19. storočia. Vypísané sú mená ako K. D. von Dittersdorf, J. I. Linek, G. F. Händel, J. D. Zelenka, C. P. E. Bach a Zlatník. Tento cyklus s premiérovými skladbami bol opäť naplánovaný na soboty, zatiaľ čo prvý cyklus sa znova odohrával v stredy. Obidva sa uskutočnili večer o 20:00. Po úvodnom koncerte, ktorý bol súčasťou otvorenia BHS, pokračoval jubilejný ročník ďalšími koncertami v období od 18. mája do 13. júna 1968. 58 To vychádza na 4 sobotné a 4 stredajšie koncerty. 13. jún však spadal na štvrtok. Môžeme si teda položiť otázku, či sa posledný koncert tohto ročníka odohral namiesto stredy 12. júna práve vo štvrtok 13. júna? Alebo sa odohral koncert v stredu 12. júna, ako aj vo štvrtok 13. júna? Prikláňame sa k prvej možnosti – posledný koncert mohol byť presunutý na štvrtok 13. júna. Z toho vyplýva, že aj s koncertom zaradeným do programu BHS (2. máj 1968) sa v roku 1968 odohralo spolu 9 vežových koncertov. Posledná zmienka o vežových koncertoch v roku 1968 pochádza zo štvrtka 30. mája 1968. Stručne sa „obzerá“ za stredajším koncertom (29. mája 1968) a hodnotí jeho atmosféru. Koncert sa už dal vypočuť aj z takmer úplne zrekonštruovaného nádvoria Starej radnice. Po koncerte nasledovalo predstavenie Divadla pantomímy s hrou Komédia o bohatci a Lazarovi. 59
O vežových koncertoch v roku 1969 máme veľmi málo informácií. V preskúmaných materiáloch sa podarilo nájsť iba jednu zmienku o danom ročníku. Vo štvrtok 15. mája 1969 Večerník informoval, že prvý vežový koncert sa uskutoční v sobotu 24. mája 1969. Ďalej sa môžeme dočítať, že nastali zmeny na pozícii vedúceho Fanfárového súboru bratislavského konzervatória. Prof. J. Šnóbla nahradil prof. Jaroslav Beneš. Nedozvedáme sa však o dôvodoch tejto zmeny. V programe tohto ročníka mali byť zaradené iba autentické kompozície z obdobia 17. a 18. stor. spadajúce pod územie strednej Európy. Na záver sa dozvedáme, že poslucháči mali dostať ku koncertom programový bulletin, v ktorom sa mohli dočítať informácie o daných dielach. 60 V poradí 6. ročník obnovených vežových koncertov by bolo vhodné podrobiť ďalšiemu výskumu a bádaniu, aby sme tak získali komplexnejšie informácie o jeho podobe a priebehu.
5. Pokračovanie vežových koncertov po roku 1969 – stručný náhľad
Vežové koncerty pokračovali v Bratislave aj po roku 1969. Nastávajúce obdobia rokov 1970 – 1979, 1980 – 1989 a 1990 – 1993 sa niesli v znamení rôznych zmien, ale aj zaužívaných koncertných zvykov. Zo začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia máme o vežových koncertoch len útržkovité informácie. S nástupom normalizácie v Československu ustúpili domáce tradície, ako aj informovanie o nich do úzadia, pričom aj v bratislavskom Večerníku dominovali články o sovietskom umení a umelcoch.
V roku 1976 došlo k zaujímavej zmene, resp. novinke. K vežovým koncertom Fanfárového súboru bratislavského konzervatória konajúcim sa tradične každú májovú a júnovú stredu a sobotu sa pridali vežové koncerty ako súčasť bratislavského Kultúrneho leta (júl – august). V programe účinkovali Bratislavskí trubači pod vedením dirigenta Františka Kurzweila. 61 Aj na základe ďalšieho bádania (v porovnaní s nadchádzajúcimi ročníkmi vežovej hudby) môžeme skonštatovať, že spomínaní Bratislavskí trubači boli pravdepodobne iným súborom ako Fanfárový súbor konzervatória. Nedá sa však vylúčiť, že aj v tomto súbore pôsobili študenti z konzervatória, ktorí mali skúsenosti s vežovými koncertmi. Presné obsadenie tohto súboru však zatiaľ nepoznáme. V roku 1978 sa stretávame s týmto súborom aj pod názvom Bratislavská dychová harmónia, ktorý taktiež viedol František Kurzweil. 62 Dva prúdy vežových koncertov – 1. konzervatórium a 2. Kultúrne leto, pretrvali až do roku 1983. O vežových koncertoch Fanfárového súboru konzervatória v roku 1983 nemáme z preskúmaných vydaní Večerníka žiadne informácie. V podobnom duchu sa nesú aj informácie o vežových koncertoch v nasledujúcich rokoch. Dočítame sa až o koncertoch, ktoré boli súčasťou programu Kultúrneho leta. Tieto informácie sú však veľmi strohé. Za zmienku azda stojí rok 1987, o ktorom sme zistili, že otvárací večer Kultúrneho leta sa presunul na Bratislavský hrad. Súčasťou bol aj „…fanfárový koncert na nádvorí Bratislavského hradu…“. 63 Ďalšie zdroje informujú, že uvádzací večer bol znova otvorený Suchoňovou Slávnostnou fanfárou v podaní Bratislavských dychových sólistov. 64 V roku 1993 odohrali vežové koncerty Kultúrneho leta až tri rôzne súbory – Bratislavský fanfárový súbor, Corni di Bratislava a Harmony Brass Sextet. 65
Obdobie po roku 1993 smerom do súčasnosti je predmetom ďalšieho výskumu. Z doposiaľ nájdených informácií však môžeme usúdiť, že tradícia vežových koncertov začala po roku 1993 postupne upadať. Po roku 2000 nachádzame len určité „nástrely“, resp. čiastočné pokusy o pripomenutie vežovej tradície. V roku 2005 sme sa mohli prostredníctvom denníka SME dočítať o vežových koncertoch, ktoré sa konali 1. augusta 2005 – predpokladáme, že ako súčasť Bratislavského kultúrneho leta. Dejiskom koncertov mala byť ako Radničná, tak aj Michalská veža. Koncerty sa začínali o 19:00, interpreti ani program nie sú uvedení. 66 Ďalšia zmienka pochádza z toho istého zdroja a odkazuje na rok 2006. Nešlo vtedy o koncerty priamo z veže, ale o cyklus fanfárových koncertov z balkóna historickej budovy SND. Na koncerte, ktorý mal začiatok o 18:00, účinkovala Bratislavská dychová harmónia. 67 Fanfárový koncert, tentokrát z balkóna Primaciálneho paláca, sa odohral aj v roku 2018 ako súčasť podujatia Bratislavské mestské dni. Na koncerte opäť vystúpila Bratislavská dychová harmónia. Koncert sa uskutočnil v sobotu 21. apríla o 16:00, ani v tomto prípade nemáme bližšie informácie o programe. 68 V tom istom roku sa však konali aj ďalšie fanfárové/vežové koncerty. Dozvedáme sa, že „nový cyklus Kultúrneho leta a Hradných slávností ponúka hudobný zážitok v podobe fanfárových koncertov. Koncerty sa vždy konajú na inom mieste a venujú sa tvorbe iného umelca. Prvý z nich bol na balkóne Primaciálneho paláca 12. júla.“ Ďalej sa môžeme dočítať, že v pláne bolo odohrať ešte ďalšie štyri koncerty. Spolu sa tak uskutočnilo päť koncertov. Druhý koncert sa odohral z Michalskej veže, nedisponujeme však presným dátumom. Program koncertu bol zostavený z bližšie neuvedených skladieb Pavla Zelenaya. Tretí koncert sa uskutočnil vo štvrtok 9. augusta a z balkóna Primaciálneho paláca sa ozývali melódie Františka Krištofa Veselého. Štvrtý koncert usporiadatelia situovali 23. augusta na Michalskú vežu, z nej sa k poslucháčom niesli tóny skladieb J. N. Hummela. Piaty a zároveň posledný fanfárový koncert sa v lete 2018 uskutočnil na veži Starej radnice, znova však nedisponujeme presným dátumom. Na programe boli opäť skladby P. Zelenaya. Interpretom týchto koncertov bol súbor Swing Society Orchestra Brass Quintet. 69 Ako teda môžeme vidieť, isté snahy v oživovaní tradície trubačskej hudby formou vežových koncertov pretrvali až smerom k súčasnosti. Azda najvýraznejšia bola aktivita, ktorá sa zrealizovala práve v roku 2018.
Záver
Tradícia trubačskej hudby historicky spätá s mestom Bratislava v sebe naďalej ukrýva potenciál, ktorý možno využiť pri organizovaní hudobných alebo hudobno-vzdelávacích podujatí. Jej minulosť, vrátane iniciatívy obnovených vežových koncertov od roku 1964 môžu byť inšpiráciou pre dnešnú dobu. Vytvorenie pravidelného cyklu vežových koncertov ako napr. súčasť Kultúrneho leta by mohlo naďalej oživovať letnú turistickú sezónu v Bratislave. Dalo by sa tak nadviazať už na niektoré snahy, ktoré vzišli po roku 2000. Vežové koncerty by mohli byť spojené aj s výstavami, resp. s informačnými panelmi rozmiestnenými na námestí a priľahlých uliciach, ktoré by vo viacerých jazykoch podávali informácie o tejto významnej tradícii.
Tradíciu trubačskej hudby a obnovených vežových koncertov je však potrebné podriadiť ďalšiemu výskumu, a to predovšetkým v oblasti repertoáru. Preto je v ďalších krokoch potrebné vyhľadať a zozbierať skladby, ktoré sa na koncertoch od roku 1964 hrávali, dopátrať sa k dramaturgii ďalších spomínaných ročníkov, zrekonštruovať repertoár Fanfárového súboru, prípadne dohľadať niektorého z členov spomínaných súborov a metódou rozhovoru nadobudnúť ďalšie informácie o vežových koncertoch. Na základe získaných poznatkov by bolo možné pokúsiť sa iniciatívu obnovenia vežových koncertov znova zrealizovať.
Shrnutí
Bratislava sa môže pýšiť mimoriadne bohatou hudobnou históriou, ktorej súčasťou boli aj jedinečné a rôznorodé hudobné tradície. Tie v priebehu jednotlivých období vznikali, rozvíjali sa, ale mnohé postupne zanikli. Výnimočné postavenie mala tradícia trubačskej hudby. Jej rozkvet datujeme do obdobia rokov 1550 – 1750, kedy bola Bratislava hlavným mestom vtedajšieho Uhorska. Cieľom príspevku je nielen priblížiť vznik a históriu trubačskej tradície, ale predovšetkým jej obnovenie od roku 1964 prostredníctvom cyklu vežových koncertov. Prostredníctvom príspevku autor predstaví najmä obdobie rokov 1964 – 1969 a okrajovo načrtne súčasný stav tradície trubačskej hudby v dnešnej Bratislave.
Summary
Bratislava boasts an extremely rich musical history, which has included many unique and diverse musical traditions. These traditions have emerged and developed over the course of time, but many have gradually disappeared. The tradition of trumpet music was exceptionally strong at one point. Its heyday dates back to the years 1550–1750, when Bratislava was the capital of the Kingdom of Hungary. The aim of this contribution is not only to present the origin and history of the trumpet tradition, but especially its rejuvenation starting in 1964 with a series of tower concerts. The author will present mainly the period from 1964 to 1969 and marginally outline the current state of the trumpet music tradition in Bratislava.
Klíčová slova
trubačská hudba, vežové koncerty, Bratislava
Přehled zdrojů
Literatúra a zdroje
KALINAYOVÁ-BARTOVÁ, Jana a kol. Hudobné dejiny Bratislavy. Od stredoveku po rok 1918. Bratislava: Ars Musica, 2020. ISBN 978 80-971672-5-7.
NOVÁČEK, Zdenko. Hudba v Bratislave. Bratislava: OPUS, 1978.
NOVÁČEK, Zdenko. Vežové koncerty 1973. Bratislava: Obzor, 1973.
Periodiká
Premiéra na veži. Večerník. 4. 6. 1964, r. VIII, č.126 (2264).
Obnovia tradíciu vežových koncertov. Večerník. 29. 5. 1964, r. VIII, č. 123 (2260).
Po stopách mestských trubačov. Večerník. 5. 6. 1964, r. VIII, č. 129 (2265).
Na vežu starej radnice… Večerník. 8. 6. 1964, r. VIII, č. 131 (2267).
Repríza na veži. Večerník. 12. 6. 1964, r. VIII, č. 135 (2270).
Z veže starej radnice. Večerník. 13. 6. 1964, r. VIII, č. 136 (2271).
Potlesk na námestí. Večerník. 15. 6. 1964, r. VIII, č. 137 (2272).
Kultúrnym činom… Večerník. 20. 6. 1964, r. VIII, č. 144 (2277).
Ešte 1 koncert z veže Starej radnice. Večerník. 25. 6. 1964, r. VIII, č. 148 (2281).
Opäť usporiadajú vežové koncerty. Večerník. 12. 5. 1965, r. X, č. 110 (2348).
Premiéry na veži. Večerník. 15. 6. 1965, r. X, č. 139 (2575).
Michalská veža… Večerník. 16. 6. 1965, r. X, č. 140 (2576).
Premiéry na Michalskej veži. Večerník. 18. 6. 1965, r. X, č. 142 (2578).
Koncerty. Večerník. 26. 6. 1965, r. X, č. 149 (2585).
Nad strechami Bratislavy. Večerník. 1. 7. 1965, r. X, č. 153 (2569).
Dve storočia na veži. Večerník. 14. 5. 1966, r. XI, č. 112 (2836).
Hudba z veže. Večerník. 22. 5. 1967, r. XII, č. 118 (3268).
Vežové koncerty… Večerník. 27. 5. 1967, r. XII, č. 123 (3274).
Vežové koncerty… Večerník. 3. 6. 1967, r. XII, č. 129 (3279).
Trubači na veži. Večerník. 5. 6. 1967, r. XII, č. 130 (3280).
Začiatok na veži. Večerník. 2. 5. 1968, r. XIII, č. 103 (3555).
Premiéry na veži. Večerník. 18. 5. 1968, r. XIII, č. 116 (3568).
Vežové koncerty. Večerník. 15. 5. 1969, r. XIV, č. 140 (3865).
Od soboty do soboty. Koncerty. Večerník. 9. 7. 1976, r. XXI, č. 135 (5841).
Koncerty. Večerník. 7. 7. 1978, r. XXIII, č. 132 (6355).
Kultúra pod letným slnkom. Večerník. 15. 6. 1987, r. XXXII, č. 115 (8636).
Leto vybaľuje svoj batoh. Večerník. 23. 6. 1987, r. XXXII, č. 121. (8642).
Múzy si podávali ruky. Večerník. 24. 6. 1987, r. XXXII, č. 122 (8643).
Vežový koncert. Večerník. 21. 7. 1993, r. 38, č. 141 (10185).
Z veže Starej radnice. Večerník. 24. 8. 1993, r. 38, č. 165 (10209).
Internetové zdroje
Bratislavské mestské dni 2018. Online. In: Visitbratislava.com. Dostupné na: https://www.visitbratislava.com/sk/podujatia/bratislavske-mestske-dni-2018/. [citované 2023-10-02].
Heinrich Kaspar Schmid. Online. In: Allmusic. Dostupné na: https://www.allmusic.com/artist/heinrich-kaspar-schmid-mn0002153247. [citované 2022-10-02].
História školy. Online. In: Konzervatórium. Dostupné na: https://www.konzervatorium.sk/zakladne-informacie/#historia. [citované 2022-08-30].
Jaroslav Meier. Diela. Online. In: Hudobné centrum. Dostupné na: https://hc.sk/o-slovenskej-hudbe/osobnost-detail/526-meier-jaroslav/diela. [citované 2022-10-02].
Klasika. Online. In: SME.sk. 30. 6. 2006. Dostupné na: https://bratislava.sme.sk/c/2786540/klasika.html. [citované 2023-02-10].
Koncerty. Online. In: SME.sk. 29. 7. 2005. Dostupné na: https://bratislava.sme.sk/c/2318329/koncerty.html. [citované 2023-02-10].
Letné fanfárové koncerty sú skvelým zážitkom, ešte vás čakajú štyri. Online. In: BratislavaDeň.sk. 19. 7. 2018. Dostupné na: https://bratislavaden.sk/letne-fanfarove-koncerty-su-skvelym-zazitkom-este-vas-cakaju-styri/. [citované 2023-02-10].
Richard Würz. Online. In: Stretta Music. Dostupné na: https://www.stretta-music.com/author-richard-wuerz. [citované 2022-10-02].
Rok 1964: V Bratislave oživili tradíciu vežových koncertov. Online. In: Vtedy.sk. Dostupné z: https://www.vtedy.sk/namestie-4-aprila-bratislava-vezove-koncerty. [citované 2022-08-30].
Würz, Richard 1885 – 1965. Online. In: Worldcat Identities. Dostupné na: http://worldcat.org/identities/lccn-no90011725/. [citované 2022-10-02].
Strany 27-40/2023
