Tento odborný článok vznikol na Hudobnej fakulte Janáčkovej akadémie múzických umení v rámci projektu Fenomén interpretácie klavírneho diela Jana Nováka podporeného z prostriedkov účelovej podpory na špecifický vysokoškolský výskum, ktorú poskytlo MŠMT na rok 2020/2021.
Dominik Gál
V roku 2021 si pripomíname sté výročie narodenia jedného z najvýznamnejších českých skladateľov druhej polovice 20. storočia Jana Nováka. Rodáka z Novej Ríše sprevádzali celý život dve záľuby, konkrétne hudba a latinčina. Odmalička ich rozvíjal na jezuitskom gymnáziu na Velehrade, následne na klasickom gymnáziu v Brne a svoje stredoškolské štúdiá uzavrel na brnenskom konzervatóriu, kde študoval v triedach F. Schäfera a V. Petrželky. Zlomový bod v živote mladého klaviristu a skladateľa nastal v roku 1947, kedy ako vysokoškolský študent získal štipendium nadácie J. Ježka. Vďaka nemu sa zúčastnil hudobných kurzov v Tanglewoode (USA), ktoré viedli významné osobnosti ako napr. A. Copland alebo S. Koussevitzky. Veľmi však túžil súkromne študovať u B. Martinů a z toho dôvodu sa ho rozhodol po skončení kurzov vyhľadať v New Yorku. Ich vzťah, v rovine súkromného študenta a profesora, sa postupom času zmenil na vzťah blízkych priateľov. Po návrate do Československa sa J. Novákovi darilo aj napriek nezhodám s vtedajším politickým režimom, ktoré viedli až k jeho vylúčeniu zo Zväzu československých skladateľov. V roku 1968 sa v dôsledku invázie vojsk Varšavskej zmluvy rozhodol emigrovať. So svojou ženou Eliškou a dcérami Clarou a Dorou žili v dánskom meste Aarhus, no po úspechu v kompozičnej súťaži v talianskom Roverete z roku 1969 sa usadili v mestečku Riva del Garda. V roku 1977 sa ale z dôvodu silnejúceho politického napätia presťahovali do nemeckého Ulmu a od roku 1982 J. Novák pedagogicky pôsobil na neďalekej univerzite v Stuttgarte. Zomrel 17. novembra 1984.
Hudobná reč J. Nováka je jedinečná, no zároveň bohato ovplyvnená romantizmom, impresionizmom a hudobnými smermi 20. storočia. Markantný je vplyv kompozičného štýlu B. Martinů, ktorý môžeme sledovať v rozsiahlej vokálno-inštrumentálnej tvorbe. Tá navyše obsahuje značný počet skladieb pre klavír, či už inštruktívnych alebo koncertných, spomedzi ktorých by som spomenul skladby ako napr. Toccata Chromatica, Prima Sonata, Variácie na tému B. Martinů alebo Koncert pre dva klavíry a orchester. V rámci špecifického výskumu som tak o živote, ako aj o klavírnej tvorbe hovoril v rámci doktorandskej konferencie a na tento konferenčný príspevok nadväzujem odborným článkom, tzn. teoretickou časťou projektu. V ňom predstavujem klavírny cyklus Elegantiae tripudiorum, ktorý som v rámci špecifického výskumu taktiež nahral. Veľmi dôležitou osobnosťou, s ktorou som klavírne dielo konzultoval, je klaviristka Dora Nováková Wilmington – dcéra Jana Nováka, ktorá zároveň revidovala noty vydavateľstva Českého rozhlasu z roku 2017, z ktorých som pri interpretačnej analýze vychádzal.
Vznik klavírneho cyklu Elegantiae tripudiorum datujeme rokom 1980. V čase komponovania pobýval Ján Novák s rodinou v nemeckom Ulme a neskôr v Stuttgarte. Obdobie začiatku osemdesiatych rokov bolo pre neho tak po kompozičnej, ako aj stránke jazykovednej veľmi úspešné. Radosťou a nadšením sa to prejavuje aj v cykle Elegantiae tripudiorum, ktorý pozostáva z desiatich skladieb. Po hudobnej stránke sú veľmi rozmanité, no napriek tomu vyznievajú ako jeden veľký celok a to vďaka forme, v ktorej sú skomponované. Tou je valčík, a spoločná forma skladieb v schéme A-B-A. Skladby sú radené kontrastne, ale ak pojednávame o celku, rozdielnosť jednotlivých nálad skladieb na seba nadväzuje, podobne ako keby sa jednalo o viaceré motívy v rámci jednej rozsiahlej skladby, vďaka čomu pôsobí kompaktne. Hudobný jazyk zvolený pre túto skladbu pozostáva z viacerých umeleckých smerov. Autor využíva dvanásťtónovú kompozičnú techniku a všetky skladby majú jasný tonálny základ. Markantný je vplyv B. Martinů, skladateľov romantizmu, impresionizmu a samozrejme využívanie kompozičných prvkov hudby 20. storočia. Podobnosť s valčíkmi F. Chopina alebo M. Ravela je zjavná. Podobne ako Ravelove Valčíky noblesné a sentimentálne, taktiež Elegantiae tripudiorum majú orchestrálnu verziu s názvom „Symphoniā minore“. Dcéra a vynikajúca klaviristka Dora Nováková Wilmington charakterizuje cyklus následovne: „Elegantiae tripudiorum, elegance tance, elegance valčíků. Je to valčík sám, který tanečně vybraně vkročí na scénu a provede posluchače i interpreta celou valčíkovou epochou a nejrůznějšími směry valčíkového stylu. Dílo Elegantiae tripudiorum charakterizuje portrétově a osobitě jednotlivé valčíky s pantomimickou svěžestí i lidskou hloubkou a je pestrým ohňostrojem valčíkové formy. Latinský název tohoto díla slibuje překypující dávku kompozičního humoru a elegance. Ani zde nezůstává pozadu skladatelův humanisticky existenční nadhled: valčík zde vstoupí a odejde z dějin – s jemností a elegancí jemu vlastní.“ 1
V prvej časti Cum vigore Jan Novák naznačuje, ako bude celý cyklus vyzerať. Nastoluje v nej veľmi elegantnú, pokojnú, noblesnú, ale taktiež tanečnú atmosféru. Úvodný úsek je založený na gradovaní jednotlivých motívov prostredníctvom sekvencovitých postupov a harmonických zmien, kde hudba moduluje do C dur, následne do Es dur a končí na cis mol. Jedná sa o dvoj- až štvortaktové motívy, ktorých vzostupné a zostupné melodické línie prinášajú tanečný charakter, ktorý je pre valčík veľmi dôležitý. Stredný diel je po motivickej stránke nový, no atmosférou veľmi blízky úvodnému. Pokojnú a noblesnú melodickú líniu sprevádzajú oktávy v base, spoločne s dominantnými septakordami v hlase strednom. Jedná sa o tri malé gradačné plochy, využívajúci dynamiku od piana až po fortissimo, ktoré vyústia do taktu č. 40. Následný štvortaktový spojovací úsek využíva spojenie chromatiky a diatoniky, ktoré je pre Jana Nováka typickým kompozičným prvkom nielen v tomto cykle.
Následne sa vracia repríza úvodného dielu, ktorá je tak po motivickej ako aj harmonickej stránke rovnaká.
Druhá časť cyklu Elegantiae tripudiorum Volubili pede nápadne pripomína valčíky, resp. nokturná F. Chopina, či už vo figuratívnych sprievodoch ľavej ruky, alebo melodickou líniou spoločne s ornamentikou v ruke pravej. Navyše autor v oktávovej basovej línii využíva vzostupný chromatický pohyb.
Stredný diel pozostáva z dvoch osemtaktových úsekov. Zaujímavé sú harmonické modulácie pozostávajúce napr. z prechodov medzi d mol – Fis dur – g mol. V diskante skladateľ využíva polyfonické spracovanie melódie, ktorá pôsobí veľmi jemne a krehko. Gradácia, ktorej napätie je vystavané pomocou septakordov, privádza koniec stredného dielu do dominantnej tóniny F dur. Návrat úvodného dielu prostredníctvom reprízy vychádza z rovnakého motivického materiálu a totožný je taktiež po harmonickej stránke. Zmena nastáva v rozšírení pôvodného trojhlasu na štvorhlas, prostredníctvom melodickej línie v alte.
Novák zvolil pre tretiu časť cyklu Strenue – cum fragoribus tóninu cis mol, napätú atmosféru a zásadnú úlohu v ňom zohráva kontrast. Ten je založený na striedaní oktáv oboch rúk (v intervale malej sekundy) vo forte s lyrickou melódiou v jemnej dynamike.
Podobne ako v úvodnej časti cyklu je melodická línia vzostupne posúvaná a po kulminačnom bode skladateľ využíva chromatický vzostup, ktorý v prima volte vyústi do dominanty, v secunda volte do tóniky. Diel B využíva paralelnú tóninu Des dur a pozostáva z dvoch šestnásťtaktových úsekov, ktoré sú po motivickej, či harmonickej stránke autentické s dielom predošlým, no líšia sa technickým spracovaním melódie a kontrastnou elegantnou náladou. Základný motív využíva techniku lomených oktáv, je štvortaktový a moduluje z Ges dur cez As dur do Es dur, kde sa nachádza vrchol gradačnej plochy. Je dôležité si povšimnúť dvojtaktie č. 33 a 34, kde sa chromatické zostupy vyskytujú striktne vo všetkých hlasoch zároveň.
Následný šestnásťtaktový úsek sa od pôvodného líši pridaním intervalu sexty medzi lomené oktávy, vďaka čomu vzniká vo vrchnom hlase terciový postup. Hudobný obsah reprízy je po všetkých stránkach rovnaký.
Po interpretačnej stránke je zaujímavé si povšimnúť prácu harmonického sprievodu spodných hlasov, ktorý je dôležitý z pohľadu tanečnosti, resp. valčíkového pohybu. Autor častokrát v úvodných dieloch využíva v sprievodných hlasoch iba dve doby (prvá doba s druhou, alebo prvá doba s treťou). V stredných dieloch jednotlivých častí však pridáva chýbajúcu dobu, čím podporí ich noblesný a tanečný charakter.
(Sprievod využívajúci dve doby z troch)
(Sprievod využívajúci všetky tri doby)
Spomedzi jednotlivých častí cyklu využíva autor vo valčíku Lente delicate v najväčšej miere impresionistickú atmosféru, plnú abstraktných farieb. Typické je pre ňu využívanie intervalov veľkej septimy a zväčšenej kvarty. Interpretačne náročné je vyjadriť hlboký hudobný obsah, no zároveň ho vsunúť do trojdobej formy. Tým ale zároveň autor nedáva možnosť interpretovi daný hudobný obsah stvárniť zdĺhavo, vďaka čomu hudobné úseky pôsobia plynule. Počas celej skladby nie je tonálne centrum jednoznačné a harmónie sa menia z taktu na takt, čím autor navodzuje pocit prchavosti. V strednom diele Novák hojne využíva striedanie rytmických hodnôt od kvintol cez sextoly až po dvaatridsatinové noty, vďaka ktorým vytvára v správnej interpretácii abstraktné a impresionisticky jemne ladené vzostupné a zostupné behy. Oproti melódii sa môže tak interpret ako aj poslucháč oprieť o zrozumiteľné durové a molové harmónie v sprievode.
Repríza je totožná s dielom A. Jemne je pozmenený záver, v ktorom nesmerujú intervaly veľkých septím do G dur, tak ako v úvodnom diele skladby, ale do tóniny C dur / c mol.
V časti Vivaciter et iocose prichádza najväčší kontrast celého cyklu, kde po impresionisticky ladenej časti prichádza radosť, energia resp. možná irónia a tieto prvky autor zhudobňuje pomocou skupiny klesajúcich klastrov, ktoré sa striedajú s trojtaktovým romanticky ladeným melodickým úsekom.
Je dôležité si povšimnúť, že klastre začínajú v mieste, kde by sa mala predchádzajúca melodická fráza uzavrieť. Tým pádom pôsobia ako šok, ktorý je podporený vypísaným akcentom. V strednom diele Jan Novák využíva zaujímavé harmonické postupy, keď v priebehu dvojtaktového motívu v spodnom hlase už predznamenáva harmóniu nasledujúceho dvojtaktia, tým pádom jednotlivé motívy na seba plynule nadväzujú.
Prepájanie jednotlivých častí cyklu pomocou rovnakého spracovania témy využíva Jan Novák taktiež medzi piatou Vivaciter et iocose a šiestou časťou Simpliciter. V tej naviazal na stredný diel predchádzajúcej časti v zmysle využívania terciových postupov v melódii. Základné harmonické funkcie v tónine D dur a elegantná melódia sú charakteristické pre úvodný diel. Zaujímavosťou je využívanie minima chromatických postupov. Aby ale hudba nepôsobila príliš konsonantne, objavujú sa v strednom hlase sprievodu miesto tonického kvintakordu malé sekundy. Úvod dielu B je tonálne kotvený v Es, následne moduluje do Des dur a končí na dominante c mol. Zároveň sa začínajú objavovať malé náznaky chromatiky. Prekvapivé je využitie tóniny E dur, v mieste, kde by poslucháč po subdominante As dur očakával postup do dominanty B dur alebo tóniky Es dur. Vďaka tomu vzniká pocit neistoty a prekvapenia, po ktorom sa harmónia vracia sekundovým zostupom spať do tóniny Es dur. Zaujímavý moment prichádza v takte č. 37, kde autor prvý- a poslednýkrát v celom cykle využíva vsunutie predtaktia, s označením lentius (più lento), pred reprízou. Tá je po všetkých stránkach rovnaká ako jej prvé uvedenie.
Siedma časť cyklu Animose je založená na hojnom využívaní chromatických postupov a rôznom spracovaní akordov. Témou skladby je štvortaktový motív založený na akordickom vzostupe a následnom chromatickom zostupe akordov v triolovom rytme. Motív sa následne opakuje, pričom je posunutý o sekundu vyššie. V takte č. 10 autor využíva už známy motivický materiál, iba jeho spôsob spracovania sa líši. Ako protiklad voči pribúdajúcim chromatickým postupom využíva autor v sprievode základné harmonické postupy prostredníctvom durových kvintaktordov, resp. septakordov.
Stredný diel pozostáva z dvoch štvortaktových úsekov, ktoré vychádzajú z rovnakého motivického materiálu, no zmena nastáva po harmonickej stránke. Prvý sa nachádza v Es dur a druhý v Des dur. A práve uvedenie týchto dvoch motívov prostredníctvom arpeggia zmenšených sextakordov je po interpretačnej stránke zaujímavé. Úvod a reprízu uvádza zostupný energický beh. Naopak stredný diel využíva už spomínané farebne rozmanité zmenšené sextakordy, ktoré predznamenávajú atmosféru. Následný unisonový chromatický zostup oboch rúk prináša návrat dielu A, ktorý je v malej miere pozmenený iba v záverečnom dvojtaktí.
Tardiore gressu je najkľudnejšou časťou cyklu, ktorá vytvára priam meditatívnu atmosféru. Tú taktiež podporuje autorom zvolený matnejší register a melódia nachádzajúca sa v strednom hlase. Prenášaním sekundových a terciových postupov rôznymi zvukovo malebnými registrami vzniká farebne bohatý sprievod ľavej ruky. Stredný diel je pre mňa osobne miesto kľudu a pokoja, ktoré Jan Novák celý život hľadal. Neobsahuje žiadne virtuózne prvky, využíva nádherné harmónie podobné hudbe ruských skladateľov, zároveň je stále zachovaný princíp chromatických postupov v base. Od taktu č. 38 sa objavuje repríza, ktorá je pozmenená iba v záverečnom takte. Pomocou klastru tónov G, A, H prináša do záverečného akordu G dur krásny zvukový odtieň a uzatvára ôsmy diel veľmi pokojne a farebne.
Deviata časť cyklu Quo celerius, eo melius vytvára kontrast v nálade už podľa autorovho označenia charakteru skladby, v preklade „čím skôr, tým lepšie“. Po úvodnej dvojtaktovej predohre, pripomínajúce predohru k valčíku Des dur op. 64 F. Chopina, nasleduje téma, ktorej melódia je spracovaná pomocou lomených sext. Tie sú striedané s akordickými pasážami v taktoch č. 5–8.
Počas celého úvodného dielu je melódia podporovaná valčíkovým sprievodom, ktorý je založený na oktáve základného tónu harmónie, v ktorej sa nachádza daný takt. Aby autor podporil vtipnosť, pridáva na druhú a tretiu dobu malú sekundu. Pre diel B sú charakteristické chromatické postupy v sopráne, pričom alt zadržiava základný tón harmónie jednotlivých motívov. Končí na dominante G dur a chromatickým behom v pravej ruke smeruje do reprízy. V nej je veľmi zaujímavý koniec, kde Novák záverečný trojtaktový zostupný beh akordu C dur sprevádza disonantnými oktávami Des a As v ľavej ruke.
Desiatou časťou Suavi mobilitate Jan Novák uzatvára cyklus s jemnosťou a ľahkosťou v tónine As dur. Vychádza z predchádzajúcich častí cyklu po stránke nálady, harmonických postupov, či melodického spracovania motívov. Tým skladateľ veľmi nenápadne vzbudzuje u poslucháča pocit reminiscencie celého cyklu, čím podtrhuje jeho celistvosť. Úvodný diel spočíva vo využívaní štvortaktového motívu. V sprievode sa nám objavujú základné harmonické funkcie vo forme rozložených akordov. Spevná melodická línia využíva technické spracovanie podobné strednému dielu tretej časti cyklu Strenue – cum fragoribus. Motivicky a harmonicky rovnaký šestnásťtaktový úsek začína v takte č. 17. Rozdiel nastáva v posunutí melodickej línie o oktávu vyššie a v zmene zápisu stredných hlasov v ľavej ruke. Stredný diel je z pohľadu dĺžky najrozsiahlejší. Osminový pohyb pravej ruky prechádza do sprievodu, ktorý autor rozpisuje do dvoch notových osnov, čím jasne dáva najavo dôležitosť jeho vypracovania. Téma melódie v diskante je založená na úvodných siedmych taktoch stredného dielu. Tie sú následne prepracované hlavne po polyfónnej stránke, vďaka čomu vzniká z trojhlasu štvorhlas. Stredný diel uzatvárajú dva štvortaktové úseky. Priam expresionistický prvok je pre interpreta veľmi zaujímavý, keďže v priebehu skladby sa s podobným nestretol. Je dôležité, aby sa vzostupný beh zmenšených kvintakordov nerubátoval a nezmäkčoval. Motív uzatvára tajomné chromatické dvojtaktie, ktoré končí veľmi neurčito, a pre interpreta v danom mieste vzniká výborný priestor pre využitie ticha.
Po zvukovej stránke je veľmi jemná a krehká repríza pozmenená len v malých artikulačných detailoch. Zmena taktiež nastáva v úplnom závere skladby, kde vzostupný beh skladateľ ihneď nerozvedie do záverečného akordu. Ten prichádza až po prázdnom takte. Po interpretačnej stránke je veľmi dôležité v ňom vykresliť ticho a dodať mu obsah. Tým u poslucháča vzniká pocit očakávania a následné ukončenie na akorde As dur vyznieva a zároveň uzatvára cyklus priam očarujúco.
Interpretovi je okamžite zrejmé, že autor diela bol vynikajúci klavirista, vďaka čomu je efekt presvedčivého a virtuózneho vyznenia skladby oveľa väčší, než jeho technická náročnosť. Cyklus sa dá využiť nie len ako celok, ale aj ako výber jednotlivých častí. Tým sa skladba stáva prístupnou pre viac, ale aj menej skúsených interpretov. Taktiež majú jednotlivé časti jasný charakter a v prevažnej miere využívajú jeden, maximálne dva technické prvky. Preto sú vhodné napríklad pre študentov, ktorí sa po technickej a hudobno-obsahovej stránke stále rozvíjajú. Pôvodný zámer však bolo skomponovať koncertný cyklus hrávaný v celku. Pevne verím, že ak sa dostane do povedomia širšej hudobnej verejnosti, bude hrávaný často, a nepochybujem o tom, že s veľkým úspechom.
Shrnutí
Cyklus Elegantiae tripudiorum je jedním ze stěžejních klavírních děl významného českého a brněnského skladatele Jana Nováka, jehož sté výročí narození si v tomto roce připomínáme. Kromě F. Schäfera a V. Petrželky soukromě studoval u B. Martinů. Stáž měla podle slov Jana Nováka zásadní a převratný význam pro jeho kompoziční myšlení. V roce 1968 emigroval a s rodinou postupně pobýval v Dánsku, Itálii a Německu. Na velice plodné tvůrčí období sedmdesátých let, kdy působil v italském Roveretu, navázal po přestěhování se do německého Ulmu v letech osmdesátých. Během této životní etapy zkomponoval významné klavírní skladby např. Prima Sonata, IV Hymni Christiani nebo už vzpomínaný cyklus Elegantiae tripudiorum. Deset tanců neboli deset valčíků zrcadlí životní optimismus, radost a spokojenost. Autor se ve skladbě nechává ovlivnit řadou stylů, užívá prvky impresionismu či dalších kompozičních směrů 20. století. Zajímavá je paralela s Valčíky noblesními a sentimentálními M. Ravela, přičemž jak Ravel, tak i Novák své klavírní cykly postupem času instrumentovali pro symfonický orchestr. Dcera J. Nováka a vynikající pianistka Dora Nováková Wilmington pojednává o této skladbě jako o cyklu, který posluchače provede celou epochou valčíků a už název slibuje překypující dávku kompozičního humoru a elegance.
Summary
The Elegantiae tripudiorum cycle is one of the key piano works of the important Czech and Brno composer Jan Novák. This year marks 100 years since his birthday and we are commemorating this big anniversary. Besides F. Schäfer and V. Petrželka, he also studied privately with B. Martinů. According to Jan Novák, this internship was fundamental and revolutionary in its impact on his compositional thinking. He emigrated in 1968 and stayed with his family in Denmark, Italy and Germany. The 1970s were a very fruitful creative period for this man as he composed in Rovereto, Italy. He continued his work in the 1980s after moving to Ulm, Germany. During this stage of his life, he created important piano compositions such as Prima Sonata, IV Hymni Christiani or the already mentioned cycle Elegantiae tripudiorum. The Ten Dances, sometimes called the Ten Waltzes reflect the optimism, joy and satisfaction of life. The author is influenced by a number of styles in his composition and he often uses elements of impressionism or other compositional directions of the 20th century. There is an interesting parallel with the noble and sentimental waltzes by M. Ravel, where both Ravel and Novák instrumented their piano cycles more and more towards a symphony orchestra over time. The daughter of J. Novák and the excellent pianist Dora Nováková Wilmington describes this composition as a cycle that will take the audience through the whole era of waltzes, the very name of which promises an overflowing dose of compositional humour and elegance.
Klíčová slova
Novák, Elegantiae tripudiorum, klavír
Přehled literatury
FLAŠAR, Martin a Jan ČIŽMÁŘ. Jan Novák – stav pramenů a bádání. Opus musicum. Brno: Opus musicum, o. p. s., 2005, roč. 37, č. 1, s. 32–33. ISSN 0862-8505.
FLAŠAR, Martin. Jan Novák, žák Bohuslava Martinů. Hudební věda. 2006, roč. 42, č. 1, s. 59–74.
MRÁČKOVÁ, Jarmila. Jan Novák ve vzpomínkách přátel: sborník k 90. výročí narození skladatele. Brno: Spolek přátel hudby při Filharmonii Brno, 2011.
NACHMILNEROVÁ, Eva. Jan Novák (1921–1984): Kapitoly z tvůrčí biografie. Praha, 2013. Disertační práce. Univerzita Karlova v Praze, Filozofická fakulta, Ústav hudební vědy.
NĚMCOVÁ, Alena. Novák, Jan. In: The New Grove Dictionary. 2nd Edition. 2001, s. 208–210. Sv. 18.
NĚMCOVÁ, Alena. Vítězslava Kaprálová a Jan Novák: dva moravští žáci Bohuslava Martinů. Opus musicum. 1991, roč. 23, č. 6, s. 190–193.
NOVÁK, Jan. Vzpomínka na učitele B. Martinů. In: ZOUHAR, Zdeněk (ed.). Bohuslav Martinů: Sborník vzpomínek a studií. Krajské nakladatelství v Brně, 1957, s. 39–42.
NOVÁK, Jan. Elegantiae tripudiorum: Clavibus pulsandis. Praha: Hudební nakladatelství Českého rozhlasu, 2017. ISMN 979-0-66061-419-8.
NOVÁKOVÁ WILMINGTON, Dora. Jan Novák: Elegantiae tripudiorum [zvukový záznam na CD]. Český rozhlas, 2017.
NOVÁKOVÁ, Clara. Jan Novák [online]. [cit. 2021-06-11]. Dostupné z: http://www.jannovak.eu
Strany 14-25/2021
