Lucia Maloveská
Úvod
Hudobná teória je svojbytnou disciplínou, s vlastným metodickým aparátom a s unikátnym vzťahom k hudobnej praxi. Neexistuje však izolovane, naopak, odvíja sa ako inherentná súčasť širšieho odvetvia – hudobnej vedy. Z jej ukotvenia v hudobnovednom diskurze, v rámci ktorého aktívne koreluje s ďalšími disciplínami, vyplývajú mnohé ďalšie špecifiká hudobnej teórie. Domnievam sa preto, že mapovanie teritórií tejto disciplíny a jej styčných bodov s inými oblasťami môže byť kľúčové pre relevantné, moderné definície hudobnej teórie. Text koncipujem ako komentár k faktorom, ktoré ovplyvňujú povahu a rozmanitosť tejto disciplíny. Interdisciplinaritu tu pritom chápem ako jednu z esenciálnych vlastností hudobnej teórie – a zároveň ako jeden z dôvodov, prečo na hudobnú teóriu možno nazerať toľkými rozdielnymi prizmami. Pre ilustráciu postavenia hudobnej teórie potom vyberám niekoľko pojatí, ktoré sa venujú vytýčeniu jej pozície v rámci hudobnovedného diskurzu.
Východiská a definície
Ako prvotné východisko mi k úvahám slúžia prístupy a definície pražského hudobnoteoretického diskurzu. 1 Ten od 50. rokov minulého storočia formovali osobnosti ako Karel Janeček, Karel Risinger či Jaroslav Volek, neskôr potom napríklad Vladimír Tichý. Pojatie pražských teoretikov akcentuje úzky vzťah hudobnej teórie k praxi – a to predovšetkým tej kompozičnej. Predmetom hudobnej teórie je pre nich samotná hudobná štruktúra. 2 Karel Risinger popisuje hudobnú teóriu ako prakticky orientovanú hudobnovednú disciplínu 3, Karel Janeček píše, že hudobná teória by mala praxi slúžiť. 4
Vymedzením problematiky a definíciami hudobnej teórie sa najväčšmi zaoberal Karel Risinger. Podľa Risingera by mala hudobná teória vychádzať z aspektu hudobnej formy, dosahovať čo najväčšej exaktnosti a byť čo najďalej od obsahu. 5 Tým ju odlišuje od hudobnej estetiky, ktorá sa, naopak, viac primyká k aspektu obsahu. Hoci je takto striktné oddelenie obsahu a formy už prekonaným názorom, vo svojej podstate sa tento rozdiel medzi hudobnou estetikou a hudobnou teóriou zachoval dodnes. Ak by sme mali definovať dnešnú hudobnú teóriu, môžeme povedať, že ide o disciplínu, ktorá sa zaoberá javmi hudobnej štruktúry (jej formy a materiálu) a spôsobmi, akými sú tieto javy skúmané, vysvetľované a vnímané. 6
Pluralita pojatí hudobnej teórie
Na charakteristike hudobnej teórie ako hudobnovednej disciplíny, ktorá reflektuje prax, panuje pritom zhoda aj v širšom, minimálne európskom, kontexte. Pri porovnaní prístupov z rôznych krajín, ale aj rôznych jednotlivých inštitúcií, však pozorujeme relatívne široký rozptyl v tom, ako sa k hudobnej teórii pristupuje, aké postupy sú v rámci nej aplikované, akými témami sa zaoberá, či akú rolu v rámci danej inštitúcie zohráva. Unifikovaný prístup k hudobnej teórii skrátka neexistuje.
Pluralita pojatí hudobnej teórie môže podnecovať jednu zásadnú otázku: prečo je disciplína, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou hudobnej vedy, často vymedzená tak nejednoznačne? A čo vnáša do hudobnej teórie tieto nejasnosti? Na tieto otázky nemožno nájsť jednu vyčerpávajúcu odpoveď. Domnievam sa ale, že môžeme sformulovať niekoľko faktorov, ktoré za viacznačnosťou hudobnej teórie stoja.
Jedným z týchto faktorov je terminológia a jej použitie. Pojem hudobná teória sa zamieňa s pojmom hudobná náuka, ktorý by mal označovať sprostredkovanie základných teoretických znalostí o hudbe (začínajúcim) praktickým hudobníkom. Nejasnosti môže spôsobovať aj používanie termínu teória hudby. Podľa Karla Risingera je teória hudby rozdelená na dva smery: hudobnú teóriu (aspekt formy) a hudobnú estetiku (aspekt obsahu). 7 Pojem teória hudby ale tiež slúži ako akýsi zovšeobecňujúci komplementárny pojem k označeniu hudobná prax.
Ďalším faktorom, ktorý podnecuje mnohosť pojatí, je faktor historický. Hudobná teória, ako jedna z najstarších hudobnovedných disciplín, prešla zásadným vývojom. V priebehu dejín na seba brala role didaktické, vedecké, reflektovala prax, ale aj formulovala pravidlá, ktorými by sa prax mala riadiť.
Hudobná teória: vnútorné členenie disciplíny
Faktorom, ktorý považujem v rámci mnohoznačnosti hudobnej teórie za jeden z najvýraznejších, je samotné vnútorné členenie disciplíny, jej inherentné formy a zamerania. Už Guido Adler dospel vo svojich úvahách o hudobnej teórii k názoru, že je možné rozdeliť ju na tri podkategórie: na špekulatívnu, didaktickú a estetickú. 8 Ako rozdiel medzi špekulatívnou a didaktickou podkategóriou pritom definoval to, že zatiaľ čo špekulatívna teória vysvetľuje princípy hudby, didaktická hľadá cesty, ako tieto princípy vysvetliť ďalej.
Pojatia, ktoré rozlišujú medzi vedeckými a didaktickými cieľmi hudobnej teórie nie sú výnimočné ani v českej hudobnej teórii. Napríklad Jitka Ludvová rozlišuje v rámci hudobnej teórie oblasť vedy, školstva a kritiky. 9 Vladimír Tichý formuluje dva smery hudobnej teórie: hudobnú teóriu ako vedeckú disciplínu a hudobnú teóriu ako neopominutelnou součást odborného vybavení praktických hudebníků. 10 . Ak teda môžeme hudobnoteoretické znalosti aplikovať na tak odlišných úrovniach a s rozličnými cieľmi, je prirodzené, že sa to premietne aj do povahy samotnej disciplíny.
Iným spôsobom uvažoval o vzťahoch vnútri hudobnej teórie Karel Risinger. Podľa Risingera je možné rozdeliť hudobnoteoretické skúmanie na dve časti: na vlastnú hudobnú teóriu a na vedu o hudobnej teórii. 11 Vlastnú hudobnú teóriu potom člení na analytickú, systematickú a syntetickú. 12 Tieto kategórie môžeme označiť za prístupy hudobnej teórie, prípadne jej formy. To, o akú z týchto foriem ide, potom priamo určuje, ako bude teoretik k problematike, k hudobnej štruktúre a jej javom, pristupovať. V rámci analytického prístupu bude danú štruktúru rozoberať a rozkrývať jej zákonitosti. V prípade systematickej hudobnej teórie zasadzuje tieto zákonitosti do systematiky, prípadne ju vytvára. Syntetická hudobná teória sa potom zaoberá rekonštrukciou týchto zákonitostí, skrze tvorivú, kompozičnú činnosť teoretika.
Tieto formy pritom neexistujú izolovane, ale rôzne sa prepájajú: či už vo vzájomnej rovnováhe, alebo za dominancie jednej z nich. Práve pomer týchto foriem sa stáva v rámci jednotlivých koncepcií či profilov hudobnej teórie rozhodujúci pre to, aké bude výsledné zameranie. Risingerov systém sa ako platný ukazuje dodnes.
Interdisciplinarita hudobnej teórie
Ako jeden z dôležitých faktorov rôznorodej podoby a zamerania hudobnej teórie môžeme vnímať aj fakt, že často nefiguruje ako „čistá“ disciplína, ale, naopak, dostáva sa do interdisciplinárnych interakcií a aplikácií. Hudobná teória sa môže s ďalšími disciplínami prepájať po stránke použitých metód či pri voľbe predmetu skúmania. Interdisciplinárne vzťahy tiež umožňujú teoretikovi nazerať na predmet skúmania z viacerých hľadísk. Vďaka tomu získava disciplína nové podnety a nové nástroje, ktoré môžu dopomáhať k zvýšeniu jej aktuálnosti. 13
Interdisciplinárna povaha hudobnej teórie súvisí priamo s tým, že je, ako súčasť hudobnej vedy, aktívnym elementom v sieti interdisciplinárnych vzťahov tohto odvetvia. Na to, aby som sieť týchto vzťahov a postavenie hudobnej teórie v rámci tejto siete ilustrovala, som vybrala niekoľko pojednaní o hudobnej vede, v ktorých je táto sieť zohľadnená či popísaná. Ide o ukážky z troch rôznych publikácií o hudobnej vede; v niektorých prípadoch sú to dobre známe pojednania, ktoré sú v rámci hudobnej vedy považované za základné spisy.
Jan Racek: Úvod do studia hudební vědy 14
Rackov Úvod do studia hudební vědy je didakticky orientovaným spisom a v podstate sa jedná o propedeutický text. Pre účely tohto textu nás však môže zaujímať Rackov pohľad na to, ktoré disciplíny patria do hudobnej vedy. V knihe spomína tieto:
akustika, fonetika, hudební fyziologie, hudební psychologie, hudební estetika, hudební teorie, hudební historie, hudební pedagogika, hudební sociologie, hudební kritika, hudební paleografie a diplomatika, hudební lidopis a srovnávací hudební věda. 15
V Rackovom ponímaní je teda teritórium hudobnej vedy prepojené ako s prírodnými, tak humanitnými disciplínami. Z dnešného pohľadu je pritom Rackovo vymedzenie trochu nesúrodé, zaraďuje aj oblasti, ktoré by sme dnes označili za aplikované disciplíny či za pomocné vedy muzikológie. Racek nekomentuje konkrétne prepojenia, ktoré medzi disciplínami vznikajú. Venuje sa im však po evolučnej stránke a vysvetľuje, ktoré z disciplín boli podstatné v jednotlivých epochách dejín hudby, prípadne z akých mimohudobných poznatkov čerpali. K hudobnoteoretickým prácam priraďuje Racek predovšetkým východiská matematické, fyzikálne a akustické. Moderná hudobná veda pritom podľa neho čerpá ako z poznatkov vied exaktných, tak z vied duchovných. 16
Racek každú z disciplín definuje krátkym, stručným heslom. Z jeho popisu hudobnej teórie pritom možno usudzovať, že ju vnímal ako disciplínu prepojenú s praxou. Zároveň ale konštatuje, že táto disciplína zatiaľ nie je terminologicky jasne vymedzená. 17
Michels – Dtv Atlas Musik (Encyklopedický atlas hudby) 18
Publikácia Dtv – Atlas Musik od Ulricha Michelse je zhrnujúcim lexikónom, ktorý má na niektorých miestach až mierne popularizačný charakter. Autor v nej čitateľovi predstavuje rôzne aspekty hudby skrze príslušné hudobnovedné disciplíny, popisuje jednotlivé zložky či javy hudobných štruktúr, z hľadiska dejín hudby zas približuje štýly a epochy.
Michelsov Atlas má dve časti: historickú a systematickú. Toto rozdelenie vychádza z konceptu Guida Adlera: z historickej a systematickej časti sa podľa neho skladá hudobná veda. 19 Zatiaľ čo predmetom historickej vetvy je pohľad do minulosti a skúmanie hudby rôznych období, systematická vetva sa orientuje na konkrétne zákonitosti hudobnej štruktúry.
Ulrich Michels zaraďuje na úvod Atlasu akúsi mapu tých disciplín hudobnej vedy, ktorými sa v knihe zaoberá. Zakresľuje a naznačuje ich vzťahy a do znázornenia zahrnuje aj mimohudobné disciplíny (humanitné aj prírodovedné), ktoré do tejto siete vzťahov vstupujú.
Obr. 1: Michelsovo znázornenie disciplín hudobnej vedy 20
Michels vo svojom zobrazení načrtáva aj vzťahy medzi niektorými disciplínami. 21 V nemeckom origináli pritom hudobná teória súčasťou mapy nie je. Michels používa termín Musiklehre, ktorý je do českej verzie preložený ako hudobná teória. V rámci kapitoly o tejto disciplíne potom Michels vyčleňuje náuku o formách a o harmónii ako dve poddisciplíny: šírka hudobnoteoretického skúmania tu je tak zachytená len v zlomku. V tomto pojatí heslo zodpovedá skôr hudobnej náuke, respektíve hudobnej teórii ako onému súboru základných odborných znalostí.
Helga De La Motte-Haber, Oliver Schwab-Felisch: Musiktheorie 22 De La Motte-Haber, H., Tramsen, E., O. Schwab-Felisch. Musiktheorie. Lilienthal: Laaber, 2004.
Posledné pojatie pochádza z edície Handbuch der systematischen Musikwissenschaft 23 (Lexikón systematickej hudobnej vedy) editorov Helgy De La Motte-Haber a Olivera Schwab-Felischa. Ide o edíciu šiestich zväzkov, ktoré začali vychádzať v roku 2004. Lexikón unikátnym spôsobom popisuje novodobé pojatie systematickej hudobnej vedy. 24 Pod systematickú hudobnú vedu tu autori zahrnujú päť disciplín: hudobnú teóriu, hudobnú psychológiu, hudobnú sociológiu, hudobnú estetiku a akustiku. Každej z týchto disciplín venujú jednu samostatnú knihu, šiestym zväzkom je potom lexikón, s heslami, ktoré súvisia s jednotlivými disciplínami.
Zväzok sa skladá zo statí rôznych autorov. Tí sa v textoch venujú rozličným aspektom a metódam 25 hudobnej teórie, ako aj otázkam týkajúcim sa samotnej hudobnej štruktúry. 26 Primeraný priestor je určený aj pojednaniam o súčasnej hudbe a jej technikách. Kniha tak ukazuje cesty, ako môže súčasná hudobná teória dostáť svojej roly reflektovať kompozičnú prax. Autori pritom na hudobnú teóriu nazerajú prizmou Adlerových definícií, zároveň však upozorňujú, že napriek systematickej povahe hudobnej teórie nemožno opomínať ani jej prepojenia s historickými aspektmi hudobnej vedy. Ak si pritom zväzok o hudobnej teórii zaradíme do kontextu celej edície, môžeme získať dobrú predstavu o tom, k akým prienikom môže v súčasnej hudobnej teórii dochádzať. Obzvlášť relevantné sa v súčasnosti zdajú byť kombinácie hudobnej teórie s hudobnou psychológiou a sociológiou.
Mapovanie terénu hudobnej teórie
Keď sa venujeme rôznym pojatiam hudobnej teórie, postupne sa pred nami začne formovať mapa tejto disciplíny, jej podôb, tém, či prienikov s inými disciplínami. Nakoľko som chcela tieto postrehy systematicky zachycovať, vytvorila som si tabuľku kategórií hudobnej teórie. Do tej zaznamenávam jednotlivé poznatky – na začiatku som do nej zapísala tie, ktoré sú bežné a známe z českého a slovenského diskurzu. Ďalšie údaje do nej pridávam na základe štúdia literatúry, ale aj zoznámenia sa s prístupmi rôznych inštitúcií, či s trendami, ktoré pozorujeme v rámci diskurzu. 27 Podoba tabuľky tak nikdy nie je konečná, hoci smeruje k čo najvernejšiemu zachyteniu tejto problematiky. Pre účely tohto textu zaraďujem do tabuľky tie prístupy a koncepcie, ktorým som sa v príspevku venovala. V prípade interdiciplinárnych prepojení pridávam niektoré odvetvia, ktoré v súčasnej dobe považujem za relevantné pre hudobnoteoretické témy. Do tabuľky by, pre presnejšie mapovanie, mohla v budúcnosti pribudnúť kategória týkajúca sa zložiek (tónové výšky, čas…) hudobnej štruktúry.
| ZAMERANIE | FORMA | INTERDISCIPLINÁRNE PREPOJENIE |
| Vedecká
Didaktická
Veda o hudobnej teórii
Vlastná hudobná teória … |
Analytická
Systematická
Syntetická … |
matematika
akustika fyziológia psychológia antropológia sociológia estetika sémantika lingvistika filozofia história etnomuzikológia IT multimédiá … |
Zmapovanie terénu pritom vnímam ako východisko k tomu, aby som náš odbor vedela popísať a ďalej skúmať adresnejšie, s ohľadom na jeho súčasný stav. Tabuľka bude predovšetkým použitá ako nástroj k tomu, aby som uchopila aktuálnu situáciu v hudobnej teórii a definovala, aké sú dnes jej hlavné smery, záujmy a témy, prípadne lepšie porozumela tomu, aký vývoj tomuto stavu predchádzal. Obzvlášť potom budem tento nástroj aplikovať na český diskurz. Verím, že zmapovanie umožní zodpovedať otázku, ktoré aspekty sú v českej hudobnej teórii (oproti zahraničiu) špecifické, a ktoré naopak chýbajú. Dôkladná znalosť terénu potom umožní nastoľovať aj ďalšie otázky, pýtať sa, či by bolo prínosné pokúšať sa absentujúce témy či interdisciplinárne prepojenia doplniť: napríklad skrze návrh nových sylabov pre vysokoškolské štúdium tohto odboru. V širšom kontexte by potom toto zmapovanie mohlo slúžiť ako základné vymedzenie hudobnej teórie v priestore hudobnovedných disciplín: a tým aj k jej adekvátnemu využitiu.
Záver
Hudobná teória, jej rámec, teritóriá, či postavenie v rámci hudobnej vedy a celkovo hudobného diskurzu nie sú vždy celkom jednoznačné. Domnievam sa, že za týmto stavom stojí niekoľko faktorov: medzi nimi vnútorná rozkošatenosť disciplíny, rôznorodé ciele, ale aj interdisciplinárna povaha hudobnej teórie. Tá prirodzene vyplýva z toho, že sa disciplína neodvíja zvlášť, ale ako aktívna súčasť odvetvia hudobnej vedy. Práve interdisciplinaritu pritom považujem za jeden z aspektov, vďaka ktorým môže byť súčasná hudobná teória schopná reflektovať súčasnú (skladateľskú) prax, reagovať na vývoj a prispôsobovať tomu svoje nástroje. Zmapovanie týchto prepojení, ako aj ďalších aspektov hudobnej teórie, môže umožniť presnejší popis špecifík a kompetencií tohto odboru a celkovo viesť k jeho adresnejšiemu uchopeniu.
Shrnutí
Hudobná teória je hudobnovednou disciplínou, ktorá má zo svojej povahy úlohu reflektovať, analyzovať a systematizovať zákonitosti, ktoré sa objavujú v hudobnej, predovšetkým v kompozičnej, praxi. Neostáva pritom len vo svojej čistej podobe, ale vstupuje do spojení a prienikov s inými disciplínami. Interdisciplinarita, ale aj samotné vnútorné členenie disciplíny má pritom vplyv na to, že existuje množstvo rôznych prístupov a pojatí hudobnej teórie. V príspevku sa vnútornému členeniu a interdisciplinarite hudobnej teórie venujem ako faktorom s esenciálnym vplyvom na povahu disciplíny. Zároveň navrhujem, akým spôsobom možno rôznorodý terén hudobnej teórie mapovať. Komentujem pritom vybrané koncepcie, ktoré sa touto problematikou zaoberajú.
Summary
Music theory is a discipline of musicology that by its very nature has the task of reflecting, analysing, and systematising the patterns that emerge in musical, especially compositional, practice. It does not remain in its pure form, but enters into connections and penetrations with other disciplines. The interdisciplinarity, but also the internal division of the discipline itself, has the effect that there are many different approaches and conceptions of music theory. In this paper, I deal with the internal subdivision and interdisciplinarity of music theory as factors with an essential influence on the nature of the discipline. I also suggest ways in which the diverse terrain of music theory can be mapped. In doing so, I comment on selected concepts that address this issue.
Klíčová slova
hudobná teória, hudobná veda, interdisciplinarita, Karel Risinger
Přehled zdrojů
ADLER, Guido. „Umfang, Methode und Ziel der Musikwissenschaft“. Vierteljahresschrift für Musikwissenschaft. 1885, č. 1, s. 5–20.
JANEČEK, Karel. Pracovní oblasti hudební teorie. Hudební věda. 1962, č. 3–4, s. 90–95.
DE LA MOTTE-HABER, Helga, TRAMSEN, Eckhard, Oliver SCHWAB-FELISCH, Günther RÖTTER, Hans NEUHOFF, Heinz von LOESCH a Christian UTZ. Handbuch der systematischen Musikwissenschaft. Lilienthal: Laaber, 2004. ISBN 978-3-89007-561-7.
DE LA MOTTE-HABER, Helga, TRAMSEN, Eckhard, Oliver SCHWAB-FELISCH. Musiktheorie. Lilienthal: Laaber, 2004. ISBN 978-3-89007-563-1.
LUDVOVÁ, Jitka. Česká hudební teorie novější doby: 1850–1900. Praha: Academia, 1989.
MICHELS, Ulrich. Dtv – Atlas Musik. Kasel: Bärenreiter, 1977. ISBN 978-3761821206.
RACEK Jan. Úvod do studia hudební vědy. Druhé rozšířené a doplněné vydání. Praha: Hudební matice Umělecké besedy, 1949.
RISINGER, Karel. „Předmět a metody hudební teorie“. In: Pedagogické a vědeckovýzkumné úkoly hudební teorie. Sborník z pedagogické konference HAMU konané dne 26. 10. 1988. Praha: HAMU, 1989.
RISINGER, Karel. Česká hudební teorie mezi léty 1945–1975. In: Živá hudba. Praha: AMU, 1983, s. 193 – 223.
TICHÝ, Vladimír. Hudební teorie jako vědecká disciplina kontra hudební teorie jako nepominutelná součást odborného vybavení praktických hudebníků. In: Živá hudba. Praha: AMU, 1992, s. 11.
Strany 1-9/2022
