Zimmermannove harmonické idiómy v melodráme Andromeda a Perzeus

 

Lenka Fišerová

Úvod

Anton Zimmermann (1741 – 1781) patrí k popredným predstaviteľom hudby klasicizmu na území dnešného Slovenska. Narodil sa v obci Široká Niva (Breitenau) a o jeho živote pred príchodom do Prešporka – dnešnej Bratislavy – v 70. rokoch sa vie v súčasnosti stále pomerne málo. V hlavnom meste uhorskej časti Habsburskej monarchie pôsobil takmer celý čas v šľachtickej kapele uhorského prímasa – kardinála Josepha Batthyánya [ďalej Jozef Baťáň] na poste kapelníka telesa. Zabezpečoval všetky hudobné produkcie, komponoval nové diela a je pravdepodobné, že príležitostne vypomáhal aj ako hudobník v kapele. Popri tom sa dlhodobo uchádzal aj o miesto organistu v Katedrále sv. Martina, ktoré sa mu podarilo získať až v roku 1780. V tejto funkcii však pôsobil iba krátko, keďže na jeseň v roku 1781 nečakane zomiera vo veku nedožitých 40 rokov.

V súčasnosti je evidovaných približne 270 Zimmermannových kompozícií. 1 Skladateľ v tvorbe načrel do všetkých dobových žánrových oblastí hudby. Nájdeme v nej inštrumentálne, tak aj vokálne a vokálno-inštrumentálne kompozície spadajúce účelom použitia do sfér koncertnej, chrámovej a scénickej hudby. Hudobno-dramatický scénický odkaz Antona Zimmermanna je pomerne skromný z hľadiska svojej kvantity, no mimoriadne významný svojou umeleckou kvalitou. Celkovo ho činí päť diel: hudba k dráme Die Wilden, melodrámy Andromeda a PerzeusZelmor a Ermide, singspiel Narcisse et Pierre 2 a trúchlohra Hermanns Traum. 3 Medzi absolútnu špičku môžeme nepochybne zaradiť práve melodrámu Andromeda a Perzeus. Nad ostatnými hudobno-dramatickými opusmi skladateľa vyniká nielen bohatou inštrumentáciou, ale i premyslenou vnútornou výstavbou a na dobové pomery aj odvážnou harmóniou. Všetky parametre diela sú dokonale vyvážené a kompozícia sa tak stáva poslucháčsky mimoriadne atraktívnou. V štúdii sme sa zamerali na štyri najvýraznejšie harmonické postupy, akými skladateľ v predmetnej melodráme buduje dramatizmus. Pokračovat