Aneta Ficková
Ernő Lendvai – koncepcia analýzy hudby B. Bartóka
Jednu z najznámejších analytických metód výkladu harmonických javov v Bartókovej hudbe predstavuje tzv. systém osí – metóda sformulovaná maďarským hudobným analytikom Ernő Lendvaiom. Hoci bol tento prístup k analýze Bartókových diel odmietnutý ako teoretický konštrukt väčšinou domácich hudobných vedcov, Lendvaiov výklad skladateľovho poňatia tonality zohral významnú úlohu v oblasti hudobnej pedagogiky a v neposlednom rade, otvárajúc nové obzory, ovplyvnil a inšpiroval mnohých skladateľov nastupujúcej generácie. 1 Hoci Lendvai nedisponoval systematickým hudobnovedným vzdelaním a so svojou analytickou metódou musel čeliť mnohým odmietavým postojom, ostáva dodnes jedným zo svetovo reflektovaných a uznávaných predstaviteľov maďarskej hudobnej analýzy. Lendvai vyštudoval klavír na Hudobnej akadémii Franza Liszta v Budapešti. Svoje štúdium dokončil v roku 1949 a s Bartókovou hudbou sa bližšie zoznámil prostredníctvom prednášok v rámci seminára hudobnej vedy, organizovaného Bence Szabolcsim na akademickej pôde. Lendvaiova koncepcia analýzy Bartókovej hudby je založená na objasnení dvoch základných oblastí – tonálnych vzťahov a formových princípov. V rámci druhej oblasti priniesol Lendvai novú tézu o údajnom dôslednom uplatňovaní princípu zlatého rezu, na základe ktorého mali byť koordinované všetky elementy hudobnej štruktúry – tónové rady, akordické štruktúry s melodickými motívmi, ako aj vzájomné rozsahové proporcie medzi časťami, dielmi i frázami. 2 Bartókovo harmonické myslenie Lendvai chápe a vykladá ako tonálne, hoci zrovnoprávňuje všetkých 12 tónov chromatického spektra. Tento tonálny systém podľa neho zahŕňa nepretržitú kontinuitu vývoja harmonického myslenia od vzniku tonálno-funkčnej harmónie, cez klasicistickú a romantickú harmóniu, pričom sa dovršuje a vyčerpáva práve v samotnom systéme osí. 3 Tonálno-funkčný harmonický systém tu však nie je popieraný a zámerne deštruovaný, ako v princípe dodekafónie, ale naopak ukotvuje a zdôvodňuje všetky princípy tonality. Bartókova dvanásťtónovosť tak na vyššej úrovni zjednocuje diatoniku a chromatiku. 4 Podobné tézy nachádzame aj v niektorých Bartókových vyjadreniach, napríklad v jeho príspevku s názvom Problém novej hudby, uverejnenom v avantgardnom hudobnom časopise Melos 5Hermann Scherchen (1891 – 1966), zakladateľ Novej hudobnej spoločnosti v Berlíne, združujúcej avantgardných skladateľov, ktorá sa ujala Bartóka po príchode do Berlína. v apríli 1920 počas skladateľovho pobytu v Berlíne. Hlavné črty a tendencie vývoja novej hudby sa usiloval formulovať prostredníctvom pochopenia atonality a dodekafónie. O atonalite sa vyjadruje: „Súčasná hudba sa jednoznačne usiluje o atonalitu. A predsa sa nezdá správne, ak princíp tonality budem chápať ako absolútny protiklad princípu atonality. Ten druhý je výsledkom vývinu, ktorý postupne vznikol z tonality a ktorý napreduje postupne a predsa nemá žiadne medzery či násilné skoky.“ 6 Za „zásadný problém“ a kľúčový inšpiračný zdroj novej hudby však Bartók stále považuje ľudovú hudbu. Odpovede na otázku, ako sa jej vplyvy dajú implikovať do rozvíjajúceho sa atonálneho smeru v európskej komponovanej hudbe, hľadá v štúdii Vplyv ľudovej hudby na súčasnú umeleckú hudbu. V nej odôvodňuje možnosť zlúčenia „pradávneho“ s „moderným“ na príklade Stravinského kompozičného prístupu. Krátkodyché motívy s jasne tonálnym jadrom, vychádzajúce z ruskej ľudovej hudby, sú podľa neho zložené „zo série atonálnych tónových škvŕn“, čo približuje celkové vyznenie tonálneho úseku k atonalite. 7 Akoby koreňom najnovšej kompozičnej techniky mali byť najarchaickejšie hudobné prejavy, čo Bartók potvrdzuje ďalším výrokom: „…každé umenie má právo na to, aby nachádzalo svoje korene v inom, predchádzajúcom umení, a nielenže má na to právo, ale musí tam svoje korene aj nachádzať. Prečo by sme nemali právo aj ľudovému umeniu prisúdiť takúto úlohu udržiavateľa koreňov?“ 8 Svoje úvahy završuje na sklonku života, v jednej zo svojich prednášok na Harvarde, venovanej problematike tóninového systému a pojmu atonality, rezolútnym výrokom: „Dokonalá a skutočná atonalita neexistuje.“ 9 Pokračovat
